Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – chcú prejsť 9 časových pásem, 20 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to? Sledujte ich cestu online.
Píše Jozef Heuger.
30.07.2018, pondelok
Trasa: Tomtor – Kyubeme
Celkovo prejdených km: 13 239
Stále prší. Balíme a odchádzame. Hlavou mi behá plán, ako sme mali ostať a počkať na počasie. Nahnevaný na celý svet idem dopredu, potrebujem byť sám. Hnev sa prejavuje na rýchlosti, myšlienky typu “šotolinu som mohol jazdiť v Juhoške” ma robia agresívnym. Neviem sa stotožniť s odchodom od starej cesty. Neviem. Možno by sa nám podarilo prejsť a možno nie. Možno by sme sa museli kvôli poslednej rozvodnenej rieke otočiť, možno by bolo treba robiť plť. To sa už nedozvieme, ale mali sme to aspoň skúsiť. Išli sme mesiac pod “horu” a pod ňou sme sa otočili. Nevadil by mi neúspech, vadí mi neskúsiť.
Niekoľko málo kilometrov pred dedkovým obydlím ma zastavuje Buchanka. Chlapík z nej ma upozorňuje, že neprejdeme. Najbližšia rieka nabrala vodu z prítokov a stala sa pre motorky neprejazdnou. Vyskúšame, podumáme. Riečka pri dedkovi, ktorú keď sme pred dvoma dňami prechádzali, mala šírku asi tri metre a hĺbku 30 cm. Dnes je z nej 15 metrov široká rieka a 80 cm hlboká, s brutálne rýchlym tokom. Zháňame palicu na meranie hĺbky. Marty je celý mokrý, tak ide na prieskum prvý. Asi po piatich prejdených metroch, pomáhajúc si palicou pri každom kroku, sa na nás otočí a spýta sa: Čo teraz? Ako mám ísť naspäť? Tok je tak silný, že sa nevie udržať na nohách. Voľajako sa skrúti, urobí pár krokov, ktoré pripomínajú ochrnutého Fantozziho po cyklomaratóne… “Pino, ja ochrnul” a rovnako vytuhnute sa vrhá komplet oblečený do vody. Toto chlapci nepôjde! Hodnú chvíľu ešte dumáme, skúšam aj ja pokiaľ sa dostanem, ale môj strach z vody ma nepustí ani toľko čo Martyho. Lanový mostík kúsok vyššie dáva nádej, ale je tak úzky, vratký a šmykľavý, že garantuje neúspech a motorku v koryte.
Medzičasom už vybehne aj ded Nikolaj. Znalý podmienok nám hneď vysvetľuje, že čas pre nás prestal byť veličinou a máme ísť na čaj. Veľmi sa nám nechce do toho bordelu, ale striedavo prší a teplý čaj padne vhod. Je jasné, bez pomoci neprejdeme, alebo musíme čakať pokým klesne voda. Nervózne vonku postávame “pod dachom”, masírujeme mozgy ako ďalej. Optimálne by bolo zastaviť okoloidúci nákladiak a nechať sa previezť. Lenže nie sme tak úplne na frekventovanom Račianskom mýte.
Po hodinke počujeme motor. Motáme sa pri rieke, takže nám neujde. Sedemmiestna Toyotka zastavuje. Chlapovi vysvetľujeme nech vlezie do koryta, tým vytvorí trochu hrádzu a my popod neho prejdeme s motorkami najhorší úsek brodu. Šuhaj nás má hlboko v sliznici, on tam nemôže zastať, on musí ísť s rozbehom. Díky Broňa.
Sklamaní z prístupu a prekvapení z plánu, sledujeme jeho “premyslenú” prácu. Oblieka si vysoké rybárske čižmy, berie palicu a spraví 2-3 kroky do rieky. Pichne palicu možno 2 metre od brehu, okom skúseného prepravcu japonských vedcov (skutočne vezie japonských vedcov s TV štábom) vyhodnotí situáciu a za krátku chvíľu odhodlane hádže spiatočku. Nadbieha si na rozbeh. Jednotka, bomby – dvestovkou do koryta, rozhodí zčerenú hladinu, auto najskôr nadľahčí, mohutným tokom stočí a následne utopí. Cukrík doprial Toyotke nachlípať sa vody. Zlatý. Karma je zdarma…
Po čase, približne toľko koľko treba na prezlečenie sa do plaviek, začnú vyliezať vedátori pekne jeden po druhom. Najskôr oni, potom technika. Kormidelník behá po brehu so satelitným telefónom a zháňa pomoc. Do hodiny vraj prídu dva Kamazy a vytiahnu ich. Hurá, tešíme sa a veríme, že pomôžu aj nám. I prišli, i nepomohli. Nachlípanú Toyotku vytiahli na breh a keďže boli komplet naložení stavebným materiálom do Tomtoru, ani nemali ako. Vlastne mali, ale nechceli. Vraj pôjdu zajtra prázdni naspäť…
To však zrazu prichádza rovnaká Toyotka, volajme ju Biela. Tá pre zmenu ani nezastavuje a rovno ide tiež dvestovkou do záhuby. Príbeh je úplne rovnaký. Biela ostáva nachlípaná v potoku, akurát o meter ďalej. Raz darmo, Biela je 4WD. Stojíme na ceste a štípeme sa navzájom, či sa nám sníva alebo bdieme. Až neskôr pochopíme prečo nezastavil a neprebádal podmienky. Viezol totiž chalana, ktorý sa v noci pobil a treba s ním ísť do nemocnice. Chlapec mal hlavu ako pátrací meteorologický balón, oči iba spuchnuté čiaročky, ktoré by nič nevypátrali. Zrazu sú na druhom brehu dve nepojazdné autá, skupina vedcov, TV štáb, a celá rodina vezúca zomierajúceho človeka do nemocnice. Teda nevezúca. Neviem či vtipné či smutné, nám to ale vyhovuje, lebo bude musieť prísť zas veľké auto, aby Bielu vytiahlo.
Dlhé hodiny sa následne v rieke nič nedeje. Varíme si obed, debatujeme s Nikolajom. I keď stále popŕcha a najradšej by sme zaľahli do stanov, nerozkladáme ich. Čo ak náhodou pôjde auto a prevezie nás? Robíme si len prístrešok, v starom oceľovom disku zakladáme ohník, sušíme sa. Okolo siedmej podvečer, 9 hodín od nášho príchodu k riečke prichádzajú policajti, dvaja vyšetrovatelia a… nákladné auto! Policajti najskôr vytiahnu Bielu von z vody a nákladné auto pretiahne na našu stranu policajtov, ktorí idú riešiť spomenutú nočnú bitku. Jeden zo zúčastnených na ruvačke totiž zomrel.
Neviete si predstaviť našu radosť, keď šoférik z nákladiaku zavelil “poďme na to!”. Za pol hodinu boli motorky na druhom brehu. Cez už spomenutú uzučkú lávku prenosíme navyťahované veci. Rozlúčime sa so všetkými zúčastnenými, s Nikolajom a po desiatich hodinách sa presunieme do Kjubeme na pumpu. Je pol jedenástej a my parkujeme pred barom Kuba.
Milan dáva návrh, dohodnúť sa s domácim, či nemôžeme spať na dlážke v reštike. Vonku mrholí, únava značná, komárov toľko, že “keď sa malý pýta na ruky”, musíš ich jednou rukou odháňať. Domáci pánko súhlasí, treba však počkať do záverečnej. Po večeri mi takýto spôsob prespania príde ako celkom dobrý nápad, ale keď pozriem na hodinky, mením názor. S Martym sa nám nechce jalovo čakať, ideme rozložiť stany a spať. Každá minúta spánku je vzácna, nehovoriac o následnej nutnosti ráno vstávať podľa otváracích hodín. Kto ma zobudí pred ôsmou, neprežije! 🙂
31.07.2018, utorok
Trasa: Kyubneme – Ust Nera
Celkovo prejdených km: 13 492
Celú noc prší, až nadránom chvíľu prestane. To je chvíľa, kedy treba vyliezť zo spacákov a začať baliť. S Maťom pobalíme mokré stany a brodíme sa cez rozbahnený dvor k chalanom do reštiky. Tí už spokojní, pripravení na raňajky, chvália spánok v teplúčku na dlážke. My s Martym sa tiež nesťažujeme. Spať v prírode pri monotónnom daždi malo atmosféru a nám to vyhovovalo.
Dážď ustal, dobre vyspatí a najedení štartujeme ďalší, 31. deň nášho tripu. Ja ešte fotím toto výnimočné miesto, skrútim šulec a dobieham chalanov. Po dvoch kilometroch jazdy zrazu šupa od zadného kolesa, elektronika oznamuje defekt. Ďaleko sme sa neposunuli. Ostávam stáť v kopci na nie moc dobrom mieste, zosadnem a popri naštartovanej motorke so zaradenou jednotkou sa presúvam na kopec. 300m. Martyho uľútostí moja krívajúca noha rok po zlomenine krčku stehennej kosti a vystrieda ma. Som mu za to vďačný.
Okamžité sfúknutie gumy naznačuje nie malú dieru. Tak je, treba podlepiť plášť a osadiť dušu. Zastavuje pri nás kamionista s cisternou a pýta sa, či nepotrebujeme pomoc. Viacmenej sme sebestační, tak nechceme obťažovať. Kamionista, ujko takého liptovského typu je geniálny. Rozkladá pri nás krabicu s proviantom. Robí kávu, venuje chalanom 5 škatuliek cigariet, popri oprave besedujeme. Nakoniec jeho kompresorom nafúkneme gumu do bezdušového ráfiku a pokračujeme. Sme v krajine, kde si ľudia pomáhajú, kde sa zaujímajú jeden o druhého a pomáhajú si. Na zamyslenie pre naše zhovadelé európske zmýšľanie. Ďakujeme.
Dnešný deň je viacmenej flákací. Cieľom je mesto Ust-Nera vzdialené 250 km. Pche, nuda. Pomaly stúpame do hôr, cesta vrstevnicou je zábavná a ponúka nádherné výhľady do dolín i na okolité hory. Je tu nádherne! Mesto Ust-Nera je veľmi nepekné, spustnuté, bez záujmu o jeho výzor. Budovy, domy spustnuté, okolie medzi domami vyzerá ako jedno veľké smetisko.
Vchádzajúc do jeho centra, pred obchodom na parkovisku na nás kýva 8 rúk. Naši rumunskí priatelia s dvomi inými motorkármi nás volajú k sebe. Sme šťastní, že ich opäť vidíme. Úprimné objatia a rehot tomu nasvedčujú. Rozprávame si hlasno svoje zážitky, domáci sa pristavujú a vyzvedajú. Dvaja motorkári, i keď sú traja (jeden behá po meste a rieši problém so spojkou) nám rozprávajú ako prešli starú Kolymu. Získavame cenné informácie a krútime hlavami. Išli ju 3 dni, spali 2x po 3 hodiny. Inak stále išli a prešli iba 280 km! 15 dní nazad sa im to podarilo. Dávajú nám nádej, dávajú nám odhodlanie. Po dvoch hodinách sa lúčime, slzy schovávame každý po svojom.
Odporúčajú miestne ubytovanie, vraj humus, ale nič iné tu nenájdeme. Ubytko je plné, náhodný pánko na recepcii sa ujme nášho zúfalstva a obvoláva ľudí. Nemáme problém spať v stanoch, ale už by bolo vhodné osprchovať sa. Za chvíľku pre nás príde človek, ktorý prenajíma byt. Vedie nás do paneláku veľmi pripomínajúceho tie na Luníku. Byt je však čistý a ponúka všetko, čo potrebujeme. Za voľne stojace motorky v nie veľmi prívetivom prostredí zaparkuje svoju nablýskanú megatoyotu. Zrejme nejaký miestny boss. Takto ich “schováva” pod svoju ochranu a my sme spokojnejší. O vaňu s tryskami je boj, bojler hreje horúcu vodu na plné bomby. Užívame.
01.08.2018, streda
Trasa: Ust-Nera – Susuman
Celkovo prejdených km: 13 912
Za mestom zastavujeme na pumpe dotankovať. Čaká nás najdlhší úsek bez tankovania. Chalani dopĺňajú benzín do plastových fliaš a gurtňujú ich na motorky. Kamionisti pri pumpe nás volajú na kávu. Na malinkom variči hrejú vodu ako na obáranie svine. Chvíľu to trvá, čas zabíjame rozpravou. Káva je dôležitá, kontakt s ľuďmi ešte dôležitejší. Ukazujú nám fotku medveďa odfoteného v miestach, kde sme včera lepili môj defekt. Sme v oblasti ktoré im patrí a my sme len votrelci.
Lúčime sa a odchádzame. Idem posledný. Po piatich kilometroch vidím, ako z Paťa opadávajú benzínové fľaše. S obsahom jednej nakŕmime zem, druhú mu zoberiem. Zastavíme, prebalíme a ideme ďalej. Martymu sa podarí stratiť obe po niekoľkých nasledujúcich kilometroch nevedno kde. Výborne. Ešte že Miňonka na GSe je malým tankerom a spoliehame naň. Ak bude problém, vycucáme ho.
Je pomerne chladno, 8°C pomáha nespotiť sa. Cesta je šmykľavá, nebezpečná. Cítime, že dnes to nebude o radosti jazdiť, ale o drine. Neustále treba byť v strehu, povrchy sa striedajú. Ak si na moment pomyslím “už bude dobre”, príde úplne iný povrch, na ktorom treba celkom inak reagovať. Hovorím si, toto je geniálna cesta na testovanie pneumatík. Na 400 km sa vystrieda toľko povrchov, koľko je potrebných na zaradenie pneumatík do najoptimálnejšej kategórie. Tieto naše sú však najnevhodnejšie na blato. Parametre na konci dňa tomu nasvedčujú. 400 km za desať hodín, 400 km v permanentnom šmyku.
Na jednej z roviniek ma zaujme pohyb vedľa cesty. Zbadám obrovskú hnedú hýbajúcu sa masu. Los veľký ako dva alfajelene sa našťastie rozbieha mimo môj smer do lesa. Popri tom zavadí parožím o elektrické vedenie a odlomí stĺp. Vraj losy sú nebezpečnejšie ako medvede. Po tejto skúsenosti si následky stretnutia viem predstaviť.
Cestou prechádzame okolo mŕtveho mesta Kadykčan. Krátkou zachádzkou cez množstvo vcelku hlbokých mlák na ceste prichádzame do jeho centra. Atmosféra rovnaká ako v každom inom mŕtvom meste, umocnená pochmúrnym počasím. Ruiny budov a starej továrne, možno kotolne nám napružujú chlpy. Motáme sa pomedzi paneláky a zbytky zarastených drevených domčekov. Tabule s nápisom ulíc nabudzujú predstavy o živote. V jednom z okien je kochlík s vyschnutým kvetom, ako keby ho len niekto zabudol ostatné dni poliať. Na spustnutom detskom ihrisku si predstavujem džavot hrajúcich sa detí. Všade je však mrazivé ticho. S Martym vstupujeme do bývalej školy. V jej priestoroch vidieť pozostatky tried, technických dieľní, tu bola toaleta, tu knižnica. Porozhadzované knihy, niektoré stále založené v regáli. Rozbité piano vzbudzuje zdesenie. V bytoch panelákov môžete vidieť všetko, čo rodina potrebovala, dokonca pozostatky jedla. Ako keby niekto mávnutím prútika ukončil život v meste. Mierne vydesení v tichosti odchádzame… Históriu Kadykčanu si prečítajte tu.
Po najnáročnejšom dni celého tripu, a takto to vnímame všetci do jedného, prichádzame do Susumanu. Gostenica je výborná, hneď na recepcii upozorňujeme nemastnú-neslanú pani, že naša batožina je čut-čut (po rusky málinko) špinavá. Vraj nevadí a dáva nám izby na najvyššie poschodie na koniec chodby. No milá moja, my sme ťa upozornili. Následky si ponesieš sama. Je jasné, že ona to upratovať nebude a to sa nám aj na druhý deň potvrdzuje. Blatom ovešané kufre vynášame z posledných síl do izieb. Popri tom si vychutnávame pivko, pretože sme už týždeň bez piva! V oblasti sa alkohol nepredáva. Z bezpečnostných dôvodov a ochrany životov spoluobčanov.
O pol desiatej nastúpime do reštaurácie hladní ako vlčáci. Staručká tetuška, ktorá nás zbadá a je už jednou nohou doma, nás obsluhuje. Zo súcitu si objednávame všetci to isté, nech nemá s nami veľa starostí. Čakajúc na prinesenie objednaného z vedlajšieho stolu kradneme vyložené buchty a nalievame si namiešanú limonádu. Bez hanby, so zbytkami úcty žerieme ako vyhladované psy. Hlavami nám behajú myšlienky či sa nám zajtra podarí prísť do Magadanu, alebo nie. Nechajme sa prekvapiť.
Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”
Mapa sa po kliknutí zväčší.
Prečítajte si aj…
- Motovýprava Magadan (časť 1.): Štyria Slováci prekročia 9 časových pásem na motorkách – z Bratislavy až na koniec Ruska!
- Motovýprava Magadan (časť 2.): Ako sa to celé začalo?
- Motovýprava Magadan (časť 3.): Prvé tri dni, prvých 700 km. Aké sú naše pocity?
- Motovýprava Magadan (časť 4.): Vstupujeme do Ruska a zažívame nezabuduteľný večer s domácimi motorkárkami
- Motovýprava Magadan (časť 5.): Dosiahli sme druhý kontinent!
- Motovýprava Magadan (časť 6.): Cesta je vždy o ľudoch. Tieto dni sme sa o tom presvedčili…
- Motovýprava Magadan (časť 7.): Aký je to pocit po 20 dňoch na motorke a viac ako 10 000 prejdených km?
- Motovýprava Magadan (časť 8.): Prichádzame do Jakutska, čaká nás cesta kostí!
- Motovýprava Magadan (časť 9.): Prvé pády či najchladnejšie miesto na severnej pologuli
- Motovýprava Magadan (časť 10.): Brodíme sa riekami a máme za sebou stovky kilometrov v bahne a štrku
- Motovýprava Magadan (časť 11.): Päť týždňov na motorkách, zadretá motorka a vytúžený cieľ!
- Motovýpravada Magadan (časť 12.): Čo nás naučila cesta naprieč Ruskom