Michal & Erika Gregorovci: Potulky východným Slovenskom, kde vraj nič nie je

“Tohtoročnú dovolenku sme sa rozhodli stráviť na Slovensku a spoznať miesta, ktoré sme ešte nevideli. Keďže sme obaja “západniari” a najvýchodnejšie sme doteraz boli v Košiciach a okolí, snažili sme sa do nášho 8-dňového výletu zaradiť toho čo najviac,” píšu Michal a Erika Gregorovci, naši dlhoroční kamaráti. Máte aj vy zážitky z leta, ktorými by ste chceli inšpirovať ostatných cestovateľov? Pošlite nám ich na info@cestujemespolu.com!

Píše Michal a Erika.

Našu púť sme začali v Kežmarku. Je to príjemné historické mestečko, kde sa oplatí stráviť aspoň pár hodín. Určite si treba prezriet zámok, historické centrum mesta a drevený artikulárny kostol, ktorý je zapísaný v svetovom dedičstve UNESCO či evanjelické lýceum s jednou z najväčších školských knižníc v strednej Európe.

Z Kežmarku je to na skok k Pieninám. Vhodným východiskovým miestom je Červený Kláštor. Tu môžete začať napríklad túru na kopec Tri koruny vypinajúci sa na poľskej strane ponad Dunajec. My sme sa vydali na obligátny splav Dunajca na pltiach a ak máte štastie na vtipného pltníka, o zábavu je na hodinu a pol postarané. Vysedávanie na plťke sme na spiatočnej ceste vymenili za pohyb v sedle bicykla. Na konečnej zastávke pltiek sa dajú jednoducho požičať alebo si ich môžete objednať, ako my vopred, pri platbe za plavbu (5 eur za jeden bike). Naspäť môžete ísť aj autobusom, mikrobusom, taxíkom, romanticky na koči s konským povozom alebo jednoducho po vlastných, ale je to 10 km 😊. Dá sa to však zvládnuť, nenáročná cesta s minimálnym prevýšením vedie lesom tesne popri Dunajci.

Čo sa týka ubytovania, rozhodli sme sa pre trochu dobrodružný prístup. Nocľah sme si väčšinou hľadali až v daný deň podvečer, keď sme sa plní zážitkov pustili niekde do jedla. Pre každý prípad sme so sebou mali aj stan (vždy sa dá nájsť fajn kemping, v Červenom Kláštore sú dokonca dva), ale napokon sme ho ani raz nevyužili. Keď zlyhal booking.com, megaubytovanie.sk a pod., vždy sme nejaké ubytko objavili priamo na stránke mesta alebo obce, kde sme práve boli. V Červenom Kláštore sme prenocovali v penzióne Jolla. Príjemne nás prekvapila nízka cena a vysoká kvalita ubytovania.

Na tomto mieste sa nedá vynechať samotný kláštor, ktorý určite stojí za prehliadku. Snáď každý už pozná legendu o lietajúcom mníchovi Cypriánovi 😊. My sme odtiaľ vyleteli až ku korunám stromov, ku ktorým nás dostal drevený nadzemný chodník v neďalekej Bachledovej doline otvorený v roku 2017. Škoda len, že kvôli výstavbe novej kabínovej lanovky bola šmýkačka vedúca z rozhľadne z bezpečnostných dôvodov dočasne mimo prevádzky. Adrenalínový zážitok však ponúka aj sieť na vrchole rozhladne, kde sa môžete poprechádzať 32 metrov and zemou.

Zo Spiša sme vyrazili smer Slovenský raj, kde sme za poobedie stihli túru na Tomášovský výhľad, doplniť energiu dobrým jedlom a nájsť si narýchlo ubytovanie v Smižanoch.

Ďalší deň sme si trošku zamakali na ferrate Kyseľ a keďže sme zvolili pracovný deň v týždni, vôbec tam nebola tlačenka, ako nás všetci varovali. Boli sme tam viacmenej úplne sami. Potok Kyseľ vytvoril krásny prielom. Striedajú sa úseky, kde kráčate po vlastných po kameňoch korytom potoka a ten jemne tečie popod vás pomedzi ne (samozrejme záleží od aktuálneho množstva vody v rieke), s náročnejšími úsekmi, kde ferratovými rebríkmi prekonáte vodopád. Ferratový set sa dá požičať napríklad na vstupe do raja Čingov za 10 eur na deň. Cestou späť sme narazili na ruiny kartuziánskeho kláštora (križovatka turistických chodníkov Kláštorisko), kde sme si požičali zjazdové bicykle (10 eur/bike) a trochu si urýchlili cestu dole na Podlesok.

Po osviežení na Ranči Podlesok (veľmi chutné jedlo) sme si našli doslova historické ubytovanie v centre Levoče – 500-ročný meštiansky dom s veľmi príjemnou majiteľkou (privát Marcelina). Na Levoču nám postačilo pol dňa – prezrieť si centrum, Chrám sv. Jakuba s neuveriteľnými drevenými oltármi Majstra Pavla, dať si kávičku, prípadne si spraviť krátky výlet na Mariánsku horu, odkiaľ je krásny výhľad na celú Levoču.

Z Levoče sme sa vydali do Prešova, kde sme si spravili len krátku zastávku na prehliadku historického centra a presunuli sa do Bardejova. Po ceste sme však narazili na dedinku Hervartov, v ktorej sa nachádza pekný artikulárny kostol, ktorý je taktiež zapísaný v UNESCO.

Bardejov nás naozaj očaril. Nečakali sme také rozprávkové staré mesto či druhý najväčší chrám na Slovensku, ktorý je skutočne unikátny. Neobišli sme ani Bardejovské kúpele, kde sme otestovali verejné vonkajšie kúpalisko s bazénom s príjemnou 29-stupňovou vodou a samozrejme sme ochutnali aj z liečivých prameňov.

Naša cesta potom smerovala k najvýchodnejšiemu bodu Slovenska, ku ktorému sa vyráža, ako inak, z najvýchodnejšej obce – Nová Sedlica. Keďže sme nenašli ubytovanie priamo tu (v obci sú dva pekné penzióny, oba však boli plne obsadené), museli sme sa ubytovať v Stakčíne (hotel Armales už svoju slávu zažil, ale ubytovanie bolo príjemné, personál veľmi milý).
Cestou z Bardejova do Stakčína sme sa ešte doslova len mrkli na Domašu a stihli sme nakuknúť aj do Humenného a poobdivovať tamojší kaštieľ.

Zo Stakčína do Novej Sedlice je to cca 40 minút autom cez peknú zelenú krajinu striedajúcu dedinky. V Novej Sedlici sme zaparkovali pri najvýchodnejšej stavbe na Slovensku – informačná kancelária správy národného parku Poloniny, kde nám ochotne poradili s detailami túry k trojhraničnému bodu na vrchu Kremenec. Najmä prales Stužica, cez ktorý trasa vedie, ponúka nezameniteľný zážitok. Dvesto až tristoročné a 40 metrov vysoké buky a jedle sa každý deň nevidia 😊. Vrch Kremenec sme zdolali za pár hodín (9,6 km náročnejšieho stúpania), a ocitli sa na slovensko-poľsko-ukrajinskej hranici. Konečne sme po prvýkrát v živote navštívili Ukrajinu 😊.

Po náročnej túre sme si dopriali relax pri slovenskom mori – Zemplínskej Šírave. Cestou z Novej Sedlice sme opäť narazili na drevený kostolík v dedinke so zaujímavým názvom – Uličské Krivé (všeobecne sme sa počas nášho výletu často bavili rôznymi zaujímavými názvami obcí – víťazom ankety o najinvenčnejší názov bola asi dedina Príslop 😊). Prekvapilo nás, že väčšina slovenských artikulárnych kostolov sa nachádza práve na východe, niektoré z nich sú zapísané v UNESCO. Aj kvôli týmto unikátom by si región zaslúžil oveľa väčšiu propagáciu. Šírava bola veľmi príjemná na kúpanie a niektoré zákutia so zaparkovanými plachetnicami vyzerali ako kdesi v Chorvátsku.

Finálnou destináciou nášho výletu bola vodná nádrž Ružín. Cestou k nej sme sa ešte na chvíľu zastavili v Michalovciach, aby sme doplnili zásoby a pozreli miestny kaštieľ (ten sa však už dlho rekonštruuje a nie je verejnosti prístupný). Osýpky sme nestretli 😊

Na Ružíne sme sa ubytovali v areáli Husia pláž, kde sa dalo nocovať priamo v indiánskom “típí”. Pekne upravený priestor, veľmi vhodný pre rodiny s deťmi je na víkendovku ako stvorený. Ružín síce nie je ideálny na kúpanie, ale dajú sa na pláži prenajať šlapadlá či lodičky. Rybári si tu tiež vedia prísť na svoje.

Potvrdilo sa to, čo sme tušili. Na východe naozaj niečo je a je toho naozaj dosť. A to sme ešte kopec zaujímavých miest nestihli. Nabudúce 😊