Motovýprava Magadan: Dosiahli sme druhý kontinent!

Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – chcú prejsť 9 časových pásem, 20 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to? Sledujte ich cestu online.

Píše Jozef Heuger.

05.07.2018, piatok

Trasa: Tolyatti – Samara
Celkovo prejdených km: 3 906

Deň začíname príjemnými raňajkami. Dohodli sme sa, že okolité zaujímavosti popozeráme na ľahko. To znamená bez batožiny a nenaobliekaní v skafandroch. Počasíčko graduje, poniektorí, teda konkrétne Marty, vyráža v štýle plážového manažmentu – krátke tričko, krátke gate a príťažlivo vytiahnuté ponožtičky v šľapkách.

K múzeu techniky prichádzame okolo výrobného závodu Lada. Spoza plotu presvitajú prvé mobilné radary, lietadlá, tanky. Dominantou je však vyvrhnutá ponorka na brehu. Vstup do nej je až o dvanástej, získanú hodinu a pol zabíjame motaním sa medzi kompletnou zbierkou vojenskej techniky.

Niektoré exponáty sú vskutku fascinujúce, mňa osobne zaujal najviac vrtuľník MI-26, ktorého veľkosť je ohromujúca.

Ponorka, ľudské veľdielo, pýcha ruskej armády v období jej pôsobenia. Navonok obrovská, ale vo vnútri desne klaustrofobická. Slúžiť v nej museli zúfalci alebo blázni… Pani sprievodkyňa sa nám venuje hodinku. Nahliadneme do torpédorovne, kajút a jedálne, v priestore pre radistov zaujme staručká rádiotechnika, ale inak nič moc. Len veľmi malá časť je sprístupnená, skôr ohromuje technické riešenie každého detailu, spleť káblov, hadíc a zariadení. Vetranie veľmi nefunguje, takže po hodine odtiaľ vychádzame zarosení ako vychladená dvanástka.

Do druhej musíme opustiť ubytovanie, rýchly presun na hotel, ešte rýchlejší obed, balíme a odchádzame do Samary. Dokonca sa chvíľku pohrávame s myšlienkou zostať v tomto skvelom hoteli a zregenerovať, ale jeho poloha pri ceste neponúka žiadne možnosti. Štartujeme kone a šľaháme do Samary. Pred ubytovaním zastavujeme pri múzeu kozmickej techniky. Dovnútra nejdeme, vonkajších 33°C a naša prepotenosť nám to neumožňuje. Úplne však postačuje pohľad na monumentálnu a fotogenickú raketu Sojuz. Z automatu kupujem suvenír – kozmickú stravu – možno sa zíde tam ďalej v horách.

“Vygúglený” hostel je jedno podlažie 22-poschodového paneláku. Majiteľ je príjemný mladý chlap, ktorý si zrejme splnil svoj sen a ponúka ubytovanie. Dáva nás na jednu 8-miestnu izbu, kde nás prekvapia 4-poschodové postele. Za moment je tam smrad ako v bratislavskej spaľovni cez odstávku. Ani sa tam radšej nezdržujeme, objednávame taxi a odchádzame na najväčšie námestie v Európe. Zajtra sa v Samare hrá futbal, mesto je plné, všade zátarasy, kontroly. Chvíľu, presnejšie “jedno pivo” sa zdržíme a utekáme von z tejto masy ľudí na čarovnú promenádu vedľa Volgy.

Druhé zdravotné pivko strelíme v nejakej vychýrenej miestnej krčme. Keďže jesť neponúkajú, hlad nás zastaví až v hamburgrárni. Neobľubujem tento druh jedla, ale lepší hambáč som v živote nejedol. Nábrežie ponúka príjemnú atmosféru plnú pohody. Domov odchádzame taxíkom. Na zadných sedadlách pohodený Bang & Olufsen domácej výroby dávame Martymu dopredu na kolená. Šofér menom Vladimír mixuje miestne hity. Kolotočárska cesta končí priateľským lúčením sa s Principálom tohto pojazdného cirkusu pred hostelom. Ja ešte do druhej hodiny rannej píšem zameškané…

06.07.2018, sobota

Trasa: Samara – Ufa
Celkovo prejdených km: 4 438

Zobúdzam sa nevrlý, všetci na mňa hovoria od prvej sekundy. Nemám to rád! Nevyspatosť sa kumuluje a začína sa prejavovať. Marty v duchu dostáva pracovný názov Máziková, ale ešte si mu to netrúfnem povedať. Snažím sa krotiť svoju náladu. Našťastie Miňonka do chrumkava vyspatý stihol nakúpiť raňajky, všetko pekne pripraví a pozýva jesť.

Štartujeme o pol deviatej. Na deviatu máme dohodnutú návštevu Stalinovho bunkra. Kvoli zasranému futbalu sa nevieme dostať bližšie ako kilometer k jeho blízkosti. Vonku je sladkých 24°C a chôdzu principiálne odmietame. Po takmer hodinke hľadania cesty rezignujeme. Prvých 100 km na motorke som stále ako mátoha, zabočenie na pumpu je mojím vyslobodením zo stavu driemot. Marty si zrejme zabudol dať rannú dávku utlmujúcich liekov, inak si neviem vysvetliť moje meno (prípadne častovanie nadávkou) v každej jeho vete. Je ho strašne veľa! Stále neprebudený, vyčerpaný z každého slova, ktoré počujem, ho nazvem energetickým dynamom neboli “Máziková”.

V krajine sa objavujú prvé plynové vrtné plošiny, inak je krajina bez významných zmien stále rovnaká. Obed dáva nádej na lepšie pokračovanie dňa. I tu sa odohráva malá ukážka priateľskosti a pohostinnosti ľudí. V čase keď som bol na tlačovke vyskúšať keramiku namiesto stupákov, sa pri chalanoch zastavil motorkár. Len tak s obligátnymi otázkami odkiaľ sme, kam ideme, či nepotrebujeme pomoc, atď. Dáva chalanom info o megafestivale pri meste Ufa, ktoré je v podstate našim dnešným cieľom.

Mňa konečne prebralo, cestu si vo dvojke s Martym užívame rýchlejšou jazdou. Trochu (skutočne len málo) nás spomalí asi 15-kilometrová kolóna pred mestom. Až keď ju celú predbehneme, pochopíme jej dôvod – riadená doprava kvôli festivalu. Krokom prejdeme okolo policajtov a pozerajúc okolo seba zbadáme obrovský areál plný ľudí, atrakcií i motorkárov. Hudbu počuť aj cez štuple v ušiach. Intuitívne zastavíme pri krajnici, jedným slovom sa dohodneme a otáčame. Myšlienkou je počkať chalanov na odbočke k areálu i zistiť čo sa tam deje. Samozrejme pri cigaretke. Za chvíľu prifrčia chalani, náš plán ísť sa aspoň pozrieť im nie je veľmi po vôli, ale lámeme ich a privolia. Do areálu vstupujeme ako najväčšie hviezdy večera. Okamžite k nám pribehne partia motorkárov a vítajú nás, ako keby sme sa 30 rokov nevideli. Srdečne a úprimne. To už ale všetko natáča kameraman, reportérka s mikrofónom si robí cestu k celebritám. Krátky rozhovor o plánovanom príchode na festival jej stačí a my si ideme na chvíľku prisadnúť k motopriateľom.

V hlave mi prebieha mocný boj. Celý deň snívam ako prídeme do hotela a konečne si budem môcť ľahnúť, oddychovať a spať! Je jasné, že ak ostaneme, zažijeme úžasný večer, žiaľ bez oddychu. Nehovoriac o tom, že unavíme a vyčerpáme naše telá ešte viac. Tábor sa nám názorovo rozdelil, klasicky niekto za, niekto proti a niekto bez názoru. Krátke posedenie s týmito ľudmi nás s Martym utvrdzuje, že treba zostať. Ponúkajú jedlo, pitie, zábavu a hru na garmoške. Už len presvedčiť náčelníka, že naša cesta sa dnes skončila a dospíme inokedy. Až stretnutie náčelníkov zoči-voči prináša rozhodnutie zostať.

Rozkladáme prvýkrát na našej ceste stany. Chlapi nám pomahajú ako vedia, fúkajú karimatky, robia všetko pre to, aby sme sa cítili dobre. Nie sme zvyknutí na toľko dobrosrdečnosti. Solanka sa práve dovarila, dostávame jesť, vodka už koluje. Vyťahujem slivovicu, chlapi sa zbiehajú ako muchy na čerstvú stolicu a pochvaľujú kvalitu ponúknutého destilátu.

Ideme sa prejsť k davu, pozrieť koncert a vypiť pivko. Za chvíľu nás Andrej, poverený starostlivosťou o nás, vedie do VIP zóny. Vodečka v džbáne, šašlík a stôl plný dobrôt nám spríjemňujú našu prítomnosť. Večerný program v podobe skokov na motorkách, koncertoch rôznych kapiel a scénické divadlo o oslobodzovaní sovietskou armádou – to všetko završuje úžasný večer. Odtackáme sa k stanom, kde už zábava graduje. Náčelník naťahuje garmošku, chlapi spievajú, až máme husiu kožu. Nádherná atmosféra, nádherný večer potvrdzujúci pravidlo, že všetko je len v nás, v ľuďoch.

07.07.2018, nedeľa

Trasa: Ufa – Torbuja
Celkovo prejdených km: 4 793

Budíme sa do výdatného dažďa. Mne to vyhovuje, pretože čakáme, kým trochu prestane. Ku podivu sa cítim celkom OK. Balíme stany, lúčenie a prcháme niekde do najbližšej vývarovne na raňajky. Dnes Čierneho Petra vyhráva Paťo. Nie je  mu zle, je mu skôr nedobre.

Cestou zastavujeme nazrieť do národného parku Taganaj. Fasujeme sprievodkyňu, malú milú tetušku menom Alex. Tá nás sprevádza k Čiernej skale, odkiaľ je krásny výhľad na celý park. Naobliekaný v skafandroch za ňou cupitáme v tých naších črievicách skoro 2 km, posledné sily z nás vyciciava slnko a komáre.

Chladíme sa jazdou až po významný míľnik našej cesty. Tým je hranica medzi Európou a Áziou, vzdialená 4088 km od Liptova. Posedíme, pofajčíme, fotíme a hurá na druhý kontinent. Priebežne pozeráme do mapy. Máme pocit, že sme prešli pol sveta. Celkový pohľad na mapu nás však ubezpečuje, že sme len na začiatku. Unavení pátrame po ubytovaní pri jazere Turgayak. Vraj čisté ako Bajkal. Pijú z neho vodu, vodovodná je veľmi minerálna. Rodinný penziónik so saunou a altánkom na grilovanie je optimálnym riešením. Rozoberáme a sušíme stany. Paťo zaspáva do nula sekúnd, Milanko ide nakúpiť na raňajky, pivko a výnimočne vínko. Marty griluje, ja sa motám, fotím, pomáham. Po večeri zalomím na dve hodiny, pred písaním. Zobúdzam sa o pol jedenástej, všetci už spia. Odoberiem sa do altánku, otvorím vínečko a tvorím. O štvrť na dve s hrôzou zistím, že už je o hodinu viac a teda o hodinu menej spánku. Vypínam a utekám drichmať. Náčelník je neúprosný.

08.07.2018, pondelok

Trasa: Torbuja – Berdyžje
Celkovo prejdených km: 5 450

Chalani ráno dojedajú čo ostalo. Ja zatiaľ dospávam a štartujem bez raňajok. Do navigačky zadávame mesto Omsk, máme deň sklz tak ťaháme na smer najkratšou a najrýchlejšou cestou. Nie je veľmi čo písať. Celý deň ťaháme ako kone. Krajina nudná a jednotvárna. Medzi bažinami a brezovými hájikmi je jedna veľká rovina. Na 500 km úseku sú dva kruháče. Eto vsjo. Len rovno. Zabávame sa natáčaním akrobatických srandičiek na motorkách. Nič iné sa robiť nedá. Preberá nás až ku koncu dňa rozbitý úsek cesty. Jazda v stupačkách trochu rozprúdi krv.

Osídlenosť zredla, čerpačiek stále menej a menej. Budeme musieť častejšie tankovať, aby nám neredlo z dojazdu. Máme toho plné zuby, ubytovanie v nedohľadne. Navigačka objavuje gostenicu v najbližšej dedine. Šťastní zaparkujeme, vybaľujeme. Pani domáca pripravuje večeru, my zatiaľ ideme na nákup do blízkych potravín. Po dnešnej skúsenosti a hrozbe, že budeme spať pod nebom bez jedla treba urobiť zásoby.

09.07.2018, utorok

Trasa: Berdyžje – Kalačinsk
Celkovo prejdených km: 5 995

Milan s Paťom vyhrávajú kuchárske funkcie. Pripravujú praženicu z vajec bielych ako alabaster. Tie nosnice museli kŕmiť mäsokostnou múčkou a trávu nikdy nevideli. Pokračujeme včerajším tempom. Nekončiaca rovina. To aspoň umožňuje kaliť 120 km/h priemerne za deň. Áno, je to veľa. Všade sú radary, našťastie otočené na predok motorky kde nie je ŠPZ, takže ignorujeme. Dúfame, že nás niekto raz nezastaví a neukáže hrubú knihu fotografií, lebo domov nás nepustia. Počasie je optimálne, 20°C, zatiahnuté. Dažďovým mrakom v diaľke sa úspešne vyhýbame. Ani neviem ako a deň je za nami. O pol šiestej obedujeme, okolo siedmej parkujeme pred ubytovaním. Písaním sa zabávam do druhej ráno.

10.07.2018, streda

Trasa: Kalačinsk – Novosibirsk
Celkovo prejdených km: 6 635

Včerajší deň znamenal výrazný časový posun. Sme 5 hodín popredu voči domovu. Večer je to príjemné, ale ráno hodina chýba. Znovu 5 hodín spánku ma devastuje. Celý deň som unavený, zle sa mi jazdí. Náladu si robím počúvaním milovaného folklóru. Tieto posledné dni sú skutočne len o rýchlom, rovnom jazdení a o rozmýšľaní si v prilbe. Aj také dni sú potrebné. Len keby bolo aspoň hovno na ceste, že by som naklopil motorku pri jeho obchádzaní. 26°C je už trochu veľa, hlavne keď zastavíme.

O tom, že jazdíme rýchlo, netreba polemizovať. Pri predbehnutí zdanlivo nezmyselnej kolóny, plná, neplná, občas aj sprava, pochopíme jej dôvod. Kolónu vedie policajné auto. To sa takmer rozsype keď okolo prefrčíme 130-kou. Majáky nezapli, berieme to ako súhlasné gesto a režeme ďalej. Po ubehnutých 520 km sa dožadujem ukončiť deň. Som na pokraji zrútenia. Milan ma zabije informáciou o vzdialenosti k najbližšiemu ubytku. 120, alternatívne 200 km. Vyberám si prvú možnosť dúfajúc, že bude voľné. Dnes mám najhorší deň.

Nie veľmi príťažlivý hotel pri pumpe ponúka čisté ubytovanie. Motorky parkujeme ledabolo pred vchodom, domáca doporučuje zložiť všetku batožinu z motoriek. Blahorečím tejto chvíli. Novinkou je lietajúci hmyz. Keď nie komáre, tak mikromuchy. Sú v takom množstve, že je problém nadýchnuť sa otvorenými ústami bez ich konzumácie. Po večeri s Martym dávame dvojhodinový mikrospánok. Mám veľa zameškaného v zapisovaní spomienok. 22:30 sa prebúdzam a píšem. Limit som si dal maximálne do jednej. Oplatilo sa, lebo ráno sa zobúdzam v dobrej nálade a konečne vyspatý!

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa sa po kliknutí zväčší.