Motovýprava Magadan: Cesta je vždy o ľuďoch… tieto dni sme sa o tom presvedčili

od Jozef Heuger

Štyria Slováci sa vydali na bláznivú životnú cestu – chcú prejsť 9 časových pásem, 20 000 km, z Bratislavy do Magadanu, bez sprievodného vozidla. Podarí sa im to? Sledujte ich cestu online.

Píše Jozef Heuger.

12.07.2018, štvrtok

Trasa: Novosibirsk – Ačinsk
Celkovo prejdené km: 7219

Ráno ten istý kolobeh. Budíček o siedmej, raňajky, pobaliť a vyraziť. Robíme to isté doOkola už takmer dva týždne a ešte dlho robiť budeme. Zatiaľ si užívame komfort hotelovej izby, ale vieme, že to dlho nepotrvá. Treba však povedať, že okrem jedného ubytovania boli všetky doteraz vysoko luxusné miesta pre naše potreby. Vždy čisto milí a ústretoví ľudia, ktorí si vážia svoje možnosti.

Naše ubytovanie – vieme, že čoskoro bude horšie.

Nálada je výborná, spánok zabral a užívam si deň. Krajina je zaplavená ihličňanmi, úplne inak vonia. Nekonečné polia okolo cesty sa zmenili na nekončiace lesy. Všade je les! Ale nie ako u nás, že vidíš maximálne kilometer lesa do diaľky. Tu je mierne zvlnená zalesnená rovina od nevidím do nevidím na každú stranu. Cesta je kľukatejšia, zábava môže začať. Asi 30 kilometrový úsek s novým asfaltom,s kľukatou cestou ma nabudí sa trochu vyblázniť. Treba obrúsiť hrany na zadnej gume, ktorá už má stred rovný z nekonečných rovín. Zaľahnem na motorku, skrútim šulec a strácam chalanov. Nádherná jazda voňavou krajinou, abrazia na 100%, gumy držia jak prase, len ten náklad ma občas rozvlní. Krásne dlhé zatáčky mastím v 150-ke a konečne obrúsim ježka na kraji gumy. Po skončení serpentín stretávam malú búdku. Zastavujem, krútim cigošku v domnení, že mám čas. Borci zrejme nešli na spotrebu, lebo si nestihnem ani pripáliť.

Veľmi podobne sa urve od nás aj Marty niekedy poobede. Dnes máme ventildeň. 🙂 Podvečer odchádzame z pumpy. Do hotela máme cca 15 km. Asi po kilometri prechádzame križovatkou rovno. V protismere v odbočovacom pruhu cez náš pruh registrujem stojace béžové auto. Idem posledný a v momente keď prechádzam okolo spomenutého autíčka, biela dodávočka, ktorú zrejme zaujmeme viac ako treba, doň napeckuje zozadu. V zrkadle vidím kúdol prachu a dokrčené autá v mojom pruhu. Ísť tak 2-3 sekundy neskôr a máme problém. Dvíham hlavu k nebesám a ďakujem priestoru.

Do hotela prichádzame cez špinavú priemyselnú zónu. Začínam sa desiť. Na jej konci stojí príjemný hotelík s pekne upraveným nádvorím. Recepčná je jedna krásna, čiernovlasá mladá dievčina menom Darja. Slintajúc jej odovzdávame pasy a kým spraví ich kópie, nespúšťame ju z očí. Kopírka žiaľ funguje bezproblémovo, utierame slinky a ideme sa radšej osprchovať, lebo smrdíme ako bzdochy. Paťo regeneruje v saune, my v bare pri pivku a zapisovaním spomienok. Obsluhuje nás veľmi milá pani, Martymu rieši problém s netom na telefóne a o jedenástej pripravuje famóznu večeru.

13.07.2018, piatok

Trasa: Ačinsk – Polovino Čeremchovo
Celkovo prejdené km:  7 881

S dnešným dňom budeme mať za sebou dva týždne cestovania. Prešli sme nemalý kus z našej cesty, zažili veľa krásneho. Pred odchodom sa ma priatelia pýtali, prečo ideme práve do Ruska, veď tam nie je bezpečne. Predsudky takmer naznačovali, že ideme do krajiny vrahov a zloduchov. Do dnešného dňa sme nestretli ani jedného zlého človeka. Ani jedného! Každý jeden, ktorého trochu zaujmeme sa pýta odkiaľ a kam ideme, či sme v poriadku, či niečo nepotrebujeme a prajú nám šťastný návrat domov. Tú ľudskosť a úprimnosť im môžeme ako národu závidieť.

Dnes ma postretlo niečo magické. Stretol som anjela. Krátko po začatí dňa, kochajúc sa krajinou, okom zafixujem obraz vhodný na fotenie. Zakusnem brzdy a veľmi razantne zastavujem vedľa cesty. Chalani pokračujú v jazde. Vyťahujem foťák, odfotím, a keď zbalím techniku, zastavuje sa pri mne staručká tetuška na bicykli nabalená ako turistka. Pozerám na ňu, či reku z neba spadla, pretože som si ju vôbec cestou nevšimol a objavila sa ako vo sne. Zrazu stála pri mne. Pýta sa ma odkiaľ a kam idem. Porozpráva mi, že aj ona išla v roku 2011 do Magadanu, ale nedošla. Pýtam sa jej rovnaké otázky ako ona mňa. Miestu kam má namierené som neporozumel, ale vyštartovala z Moskvy. Na bicykli prešla 4000 km a ide ďalej. 80-ročná žena. Táto informácia mi zastavuje mozog a neviem sa na ňu vynadívať. Opäť vyťahujem foťák a prosím ju o foto. Nemá s tým problém, hrdo mi zapózuje. Lúčim sa s ňou srdečným stiskom jej staručkých rúk, ona mi robí palcom krížik na prilbu a popraje šťastný návrat domov. Odchádzam od nej so slzami na kraji a husacou kožou. Hovorím si, ak túto tetušku na ceste neregistrovali ani chalani, tak sa zniesla z neba ku mne ako anjel k Bohušovi v Dedičství s nejakým posolstvom. To, že ju videli však neznamená, že to posolstvo nebolo. Ďakujem za tento silný zážitok, ktorý vnímam a trasie mnou ešte veľmi dlho.

Chalanov dobieham stojacich vedľa cesty pri stánku so suvenírmi a vypchatými zvieratami. Koža z medveďa stojí 100 000 rubľov (asi 1400 eur). Pre spestrenie cesty nás Milan vedie krátkou zachádzkou, tá je kľukatá a my opäť ťaháme za plyn. Povrch nie je v kvalite ako včera, bezpečnosť vyhráva nad túžbou tlačiť čo to dá, napriek tomu si náklony užívame. Prichádzame k obrovskej vodnej priehrade. Všade bezpečnostné oplotenie, strážna základňa pri mostnom vstupe vzbudzuje rešpekt. Pobehujeme s foťákmi, fotíme obrovský priehradný múr a nedbám odfotiť aj strážnu búdu. Vtom vybehne vojačik húkajúc do mňa, aby som išiel k nemu. Donúti ma vymazať poslednú fotku. Priznám sa, ani sa nebránim.

Po týždni vozenia sa rovinami je táto borovicová krajina s dedinkami plnými starých tradičných dreveničiek úplnou almáziou na naše mysle. I tak po 600 km máme toho dosť, preberá nás totem informujúci o vstupe do Irkutskej oblasti. Najskôr okolo neho prebehneme, opäť stačí vidieť Martyho pohľad do zrkadla na mňa a moju reakciu. Zakýveme hlavami, na brzdy, otočka a už pózujeme. Pri zapadajúcom slnku a v maximálnej pohodičke pofajčievame, na plechovú tabuľu medzi nálepky cestovateľov nalepíme tú našu a pokračujeme ďalej.

Nádherný deň končíme zas a znovu v hoteli pri pumpe. Pod hotelom umývačka, motorky dostávajú trochu lásky. Alabastrová pani nám za 150 rubľov operie toxický odpad. Zajtra budeme konečne chvíľku voňaví. Do Irkutska je to 698vkm a odtiaľ po Bajkal ešťe 80. Chceli by sme to dať na šupu a konečne zakempovať pri Bajkale. Držte päste!

14.07.2018, sobota

Trasa: Polovino Čeremchovo – Irkutsk
Celkovo prejdených km: 8 601

Dnes bol nádherný deň. Bol nádherný preto, lebo sme si ho takým urobili. Od začiatku našej cesty sa ženieme, dennodenne válame stovky kilometrov a mám pocit, že nestíhame vnímať a nasávať to, čo je nám ponúkané. Včera pri večeri bola beseda, že nie je cieľom preletieť krajinou – či sa podarí prejsť Kolymskú cestu, či dostať sa až do Magadanu. Áno, Magadan je cieľ a vrchol myšlienky tohto tripu. Je však veľký rozdiel v spôsobe akým tento vysnívaný cieľ dosiahnuť.

Z pohľadu fotografa si uvedomujem zásadnú vec. Úroveň, sila a intenzita nasávania atmosféry krajiny, v ktorej sa pohybujem, je v mojim prípade daná množstvom fotografií, na ktorých sú zachytení ľudia. Ich tváre a momenty zo života rôzneho charakteru. Je fajn mať zábery z krajiny, ale ak nemáte fotky s ľuďmi, nemáte nič a nič ste nezažili. Pretože len ľudia vám pomôžu pochopiť ich život, ich potreby, ich radosť či starosť. Dnešný deň sme začali cestovať trochu inak. Ak bude príležitosť, budeme viac komunikovať s domácimi a zastavíme kedykoľvek na to bude dôvod.

Prvá šanca sa naskytla čoskoro po vyštartovaní. Bežiaca žena s pochodňou v ruke ma zaujme, uteká po ľavej strane cesty naším smerom. Pohľad na Martyho, otáčame a vraciame sa kúsok späť k stojacemu autu na krajnici, robiace podporu bežcom. Chalani pochopili a otáčajú tiež. Zisťujeme, že bežia tradičný Beh Mieru. Bežci sa striedajú každých niekoľko kilometrov a bežia celou krajinou. V ruke majú horiacu pochodeň a vzájomne si ju posúvajú. Ľudia pri aute sú veľmi milí a vidieť šťastie na ich tvárach aj preto, že sme zastavili a prejavili záujem. Vzájomne sa zaujímame o to, prečo sme tu. Prehodíme niekoľko slov, odfotíme sa so spotenou bežkyňou a celým podporným tímom. Odchádzame šťastní a nasýtení zážitkom.
Posolstvo v pochodni a v jej plameňoch – nech je táto symbolika pre nás signálom ako ďalej.

Keď prechádzame cez most, v jednej z dedín vidím kúpajúce sa deti v potoku. Pomyslím si, aké by boli šťastné, keby sme k nim zišli a oni by si mohli napríklad sadnúť na motorku. Ideme však ďalej a mne príde ľúto, že zahadzujeme túto šancu spraviť ich šťastnými. Zrazu vidím Martyho brzdiť a otáčať sa. Rozmýšľame rovnako a vraciame sa k nim. Po chvíľke dorazí aj Miňonka. Prichádzame k hŕstke asi desiatich detí, najmenšie práve vyšlo z vody a trasie sa od zimy ako drozdovi chvost. Sadajú na motorky, fotia sa a zaujímajú o všetko možné. Sú úžasné. Rozdáme im niekoľko nálepiek, najmenšiemu darujem slovenský odznak a keďže cukríky nemáme, dávam im aspoň hroznový cukor. Po odchode som rovnako šťastný ako tie detváky.

Cestou vidíme veľa pekného. Pravidelne zastavujem a fotím. Následne krútim šulec ako sprostý, aby som chalanov dobehol. O štvrtej poobede máme prejdených len 400 km a dnešný cieľ (takmer po 800 km prísť až na Bajkal) sa rozpadá. Navrhujem po 600 km sa na to vyondiať, nájsť ubytovanie a na Bajkal tlačiť až zajtra. Získame tak možnosť užiť si najväčšie a najhlbšie sladkovodné jazero sveta o pol dňa dlhšie. Deň ukončíme v meste Irkutsk (80 km od Bajkalu) prechádzkou do mesta.

Staršieho páru sediaceho v parku na lavičke sa pýtame na možnosť dobre sa najesť. Žiadne komerčné hovadiny, ale niekde niečo s lokálnou stravou. Po chvíľke rozmýšľania nás odprevadia do odporúčaného baru. Sú veľmi milí, vysvetľujú čo je čo, aká tuhá zima tam býva a že keď je mínus 20, tak je vlastne teplo. Zimu vnímajú až keď je pod mínus 40. Ich prítomnosť a ochotu vnímame ako odmenu za radosť, ktorú sme dnes rozdávali. V bare dávame flaxne mäsa, pivko a vodečku. Asi som unavený, lebo 4 poldecáky a jedno pivo ma slušne rozoberú. Ďakujem chalani za dnešný deň, konečne som mal pocit, že sme súčasťou tejto krásnej krajiny a pocítili sme jej vôňu a chuť.

Trasa, ktorú sme v tomto článku “prešli”

Mapa sa po kliknutí zväčší.

Prečítajte si aj…

Prečítaj si tiež