Motovýprava Magadan: Ako sa to celé začalo…

od Jozef Heuger

Sediac v krčme na prvom stretnutí ohľadom tripu do Južnej Ameriky, niekedy začiatkom októbra 2017, sa dozvedám zaujímavú informáciu. Koncom júna odchádza partia troch „magorov“ naprieč Ruskom do Magadanu. Keďže ja sa s hocijakými „magormi“ nekamarátim, len s tými najväčšími, prišlo mi fajn nápad skontaktovať sa s jedným z nich s myšlienkou votreť sa do partie.

Píše Jozef Heuger.

Pár minút pred odjazdom…

Dlhý čas som nad takouto cestou uvažoval, pričom postupne sa úvahy menili na sen. O to viac ma ich projekt zaujal, keď som sa dozvedel, že chcú celú cestu absolvovať bez podpory sprievodného vozidla. Teda na motorkách spôsobom “z garáže do Magadanu”. Famózne.

„Otec“ celej myšlienky – Milan a jeho prvé zážitky na cestách – nie nie, toto nie je jeho motorka…

Na druhý deň volám do Banskej Bystrice kamarátovi Maťovi Alúšikovi s otázkou, čo je na tom pravdy. Moje strohé informácie o tejto perle mi potvrdzuje, ale keďže nie je otcom celej myšlienky a ani hlavným organizátorom, dáva si trochu času na zodpovedanie mojej otázky, či ma zoberú.  Asi po dvoch dňoch mi volá s odpoveďou, že principiálne áno, ale už ani o hlavu viac. Ubezpečujem ho, že počet 4 je najlepší, už len z bezpečnostného hľadiska. Ak sa jednému niečo stane, druhý ostáva pri ňom a ostatní dvaja idú hľadať pomoc. Argument zabral, čoskoro sa mi vraj ozve „otec“ cestovateľskej myšlienky Milan Dzilský, aby sme si prebrali základné parametre. Pamätám si to ako dnes, pripravoval som v garáži motorku do Južnej Ameriky, keď volal Milan. Napätý, s neistým hlasom som mu ponúkal svoje schopnosti – ako prispieť svojou osobou a prítomnosťou na ceste. Záver telefonátu bol skvelý, pridávam sa do partie.

Prišlo uvedomenie si skutočnosti a záchvev strachu v sekunde prekryl pocit radosti. Po troch dňoch eufórie sa vynárali čoraz vačšie obavy z tohto „môjho“ rozhodnutia. Predsa len, je to taký cestovateľský Everest, kde sa môže pritrafiť čokoľvek. A zrejme to súviselo aj s rastúcim množstvom získaných informácií o tejto ceste – predovšetkým o jej hlavnom cieli… Kolymská diaľnica alebo inak nazývaná Cesta kostí. K tomu 45 až 60 dní strávených na ceste, prejdených takmer 20 000 km – to všetko mi mútilo hlavu a motivovalo, zároveň však prebúdzalo vo mne strach.

Rusko – v tejto krajine strávime najbližší viac ako mesiac.

Priznám sa, že som občas aj zapochyboval, či je naozaj nutné niečo takéto absolvovať – hlavne kvôli faktu, že všetko toto sa odohrávalo v čase, keď som bol 5 mesiacov po zlomenine krčku stehennej kosti, stále chodiaci o barliach a tesne pred nástupom na rehabku do Kováčovej. Niekedy v polovici novembra sme si dali prvé, „ohmatávacie“ stretnutie v Banskej Bystrici. Chalani kompletne zhrnuli ich predstavu o ceste a ja som už  len dúfal, že ich niečo na mne neodradí a zoberú ma so sebou. Neodradilo. Dohadujeme pravidlá, povinnosti a zodpovednosti každého člena, termíny. Do odchodu bolo 7 mesiacov. Zdanlivo dlhý čas, ktorý ubehol ako voda… V čase, keď píšem tento článok, máme po týždni na cestách za sebou niečo cez 3 500 km a sme už na ruskom území.

Motovýpravu Magadan 2018 môžete sledovať aj na Instagrame:

A post shared by Milan Dzilsky (@cestujemesmoto) on

Členovia tímu:
Milan Dzilský – otec myšlienky, vedúci zájazdu, plánovač a „budgetovač“
Patrik Cvengroš – IT technika, kameraman
Martin Alúšik – technické zabezpečenie, rozveselovač
Jožo Heuger – technická podpora, fotograf

Prečítajte si aj…

Prečítaj si tiež