Milan Dzilsky: Na motorkách do Bulharska aj s ľadvinkami

Sobota 1.7.2017 – dátum hodný štartu ďalšieho mototripu a tak sa aj deje. Po dlhšej dobe vo väčšom počte motoriek (5 ks) a historicky s dvoma zástupkyňami ženského pohlavia v úlohe ľadviniek. Hrubý plán cesty je pripravevý snáď už od januára. Prešiel som ho a konzultoval s mojím bulharským kolegom a kamarátom, ktorý sa odborným a hlavne lokálnym okom pozrel a poradil, čo v okolí našej trasy stojí za pozretie. O tom, že poradil dobre, niet pochýb.

Počasie a predpoveď vyzerá veľmi dobre a tak začíname trip tradičnou fotkou, netradične v nepremokoch a’la teletubbies. Dnes nás čaká “len”presun cez Maďarsko až do Rumunska, v pláne máme približne 600 km. Táto vzdialenosť nie je nič nepredstaviteľné, zažili sme už aj väčší prídel kilometrov na deň.

Plán je skončiť v Rumunsku za Timisoara. Vzhľadom na počasie a jemný dážď počas cesty, vo vzduchu visiaci ďalší dážď, po nudnej diaľnici v Maďarsku, končíme v mestečku Bocsa.

Niekde pred Mako (tu) schádzame už unudený z diaľnice a ideme na lokálky. Na prechode som sa od únavy už ani neviem ako dočítal, že aj motorky platia diaľničnú známku. Čo nebola pravda.

Ubytovanie naozaj príjemné, hotel restaurant Talia. Po prvotnej snahe o taliansko-rumunskú komunikáciu medzi nami a domácimi, sme skonštatovali, že cena 10 eur/osoba/noc je super deal. Ľahšie bolo potom aj tak komunikovať štýlom rukami nohami. Garážovanie motoriek v lokálnom sklade bolo super, baby si zatiaľ hodili ľahký oddych s batožinami na “vstupe” do hotela.

Večera alias domáca kuchyňa, vyprážaný rezník, nie rezeň, nakoľko to by veľkosťou nesedelo) s hranolkami a k tomu lokálne pivo. Na našej “súkromnej” hotelovej terase, keďže sme boli jediní klienti.

Večer spolujazdcovi Paľovi vysvetľujeme ako to na tripoch časovo chodí po ránach, keď začal splietať niečo s raňajkami o 9:00. Preštelovali sme mu čas na lokálny rumunský, keďže je tu hodinový posun a hneď sa mu rozjasnilo. Nastavil si raňajky na 8,00 a odchod o 9,00. Prvý deň 562km. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/wrbPYrF4Mur

Nedeľa 2.7.2017

Raňajkujeme klasické rumunské raňajky. Vyparkujeme motorky z improvizovanej garáže, na ktorú je majiteľ hotela adekvátne hrdý. O 9:00 vyrážame smer Calafat. Na rumunsko-bulharské hranice. Je to už nejaký ten rok, teda presne 20 rokov, čo som tade prechádzal autobusom plným slovenských turistov na ich vytúženú letnú dovolenku do Gréckeho letoviska Parália. To bolo vtedy úplne inak, nie ako teraz letecky za 2-3 hodiny, ale pekne dve noci (36 hodín) v autobuse, bez pekných púmp a čistých WC. Tešil som sa, že sa tade opäť preveziem. Namiesto kompy tu už podľa mapy stojí most, na ktorý som naozaj zvedavý.

Konečne, po včerajšej diaľnici a maďarskej rovine, prechádzame do Karpát, kopcov a zákrut. Cez mesto Resita, kde nás v tom teple zastavuje lokálny trh, či nejaká súťaž. Posiela nás to na obchádzkovú trasu, ktorú nám popíše aj miestny milý policajt (naozaj sa treba zbaviť predsudkov z minulosti). Točíme smer Lupac, Clocotici a vodopády Bigar. Parkovanie treba riešiť podľa informačných značiek, lebo za vodopádmi tak blízko nezaparkujete, vieme, lebo sme vyskúšali a poučili sa. Parkovisko vie byť dosť plné, ale motorky sa dajú samozrejme ľahšie napratať do voľných medzier medzi autami. Z parkoviska je to zhruba 300m k vstupu na vodopády, k jaskyni a prameňu rieky. Vstupné bolo 1eur na osobu. Treba rátať približne s dvomi hodinami, ktoré sa tu dajú stráviť.

Pri parkovisku sa dá aj najesť a občerstviť, sadnúť si a aj oddýchnuť si. My pokračujeme po príjemnej kávičke a s prebúdzajúcim sa hladom smerovať bližšie k Bulharsku, chceme vidieť po ceste ešte pár miest v Rumunsku. Pokračujeme cez ďalšie Karpatské kopčeky až do Coronini. Dávame obed, priamo na brehu Dunaja s možnosťou kúpania sa v ňom a výhľadom na Srbskú zrúcaninu starého opevnenia Golubac. Obed trvá neskutočne dlho, ale zase je veľmi príjemný.

Začína sa trochu zmrákať a vyzerá to na dážď. V tomto sa bohužiaľ nemýlime. Už chvíľu po štarte obliekame nepremoky, alias cestári a cestušky diel/deň druhý. Už v riadnom daždi sa zastavujeme pri Cazanele Mici, skala s vyrytím Decebalusa, posledného kráľa Dacie, ktorá je vysoká 42,9metra a široká 31,6metra. Dobre ju vidno z mosta po ktorom musíte prejsť. Vysekávali ju 12 sochári 10 rokov (1994-2004). Stojí oproti Tabula Traiana, ktorá je z roku 105 n.l., ako pamätník k jeho výhre práve nad Decebalusom, po ktorej pripojil Dáciu k Rímskej ríši.

Po daždivom krátkom pozretí ideme smer Calafat/Vidin a to okolo Železných vrát 1, ktoré sú súčasne aj hraničným prechodom do Srbska. Dobre strážené, nielen z dôvodu hranice, ale aj kvôli dôležitosti, nakoľko je to hydroelektráreň. V čase dokončenia, v roku 1972, to bola najväčšia hydroelektráreň na svete. Všade bol zákaz zastavenia a fotenia. Mali tam veľa ochrancov a dohliadačov na daný stav. Takže som fotením nechcel provokovať ani ja.

Po tomto prichádza chvíľa trochu nezáživná na jazdenie, keďže nič zaujímavé sa nedá po ceste pozrieť a krajina sa opäť vyrovnáva. Pri Hinova, vidím smerovú tabuľu Fore de Fier 2 (Železné vráta 2). Výborná myšlienka ma prepadla, odbočme a poďme tam kuknúť, však sa potom nejako vymoceme späť. Po spoliehaní sa na prepočítanie GPSky na novú trasu a jej neprepočítavaní, ale nástojčivom presvedčovaní na otočenie motoriek, zastavujeme a zisťujem, že tade naozaj neprejdeme. Museli by sme ísť do Srbska, toto nebol plán, takže ani pasy sme nemali všetci so sebou. Otáčame späť na pôvodnú trasu (tož krátke vysvetlenie nelogického odbočenia v mojej mape prejdenej trasy dňa).

Mašírujeme smer Calafat a hľadáme ubytovanie, ktoré na naše štastie/neštastie nájdeme až v Calafate, za tmy. Booking nám moc nepomáha, tak ideme na slepo podľa Google mapy. Po ceste do Calafatu, nás predbieha osobné auto a drží sa pred nami. Po skúsenostiach z macedónskeho Ohridu mi napadá, že lapač potenciálnych zákazníkov. Stiahne nás k ubytovaniu pre kamionistov. Cena rastie zo slova na slovo, avšak nemá ani otvorenú reštauráciu, čo zjednodušuje rozhodnutie pokračovať v nezávislom hľadaní. Prídeme k nejakému ubytovaniu v strede mesta Calafat, kde pánko svižným krokom vychádza zo svojho podniku, s nadšením nám vysvetľuje, že je full. Posiela nás do tramtárie (v preklade, vysvetľuje nám , kde by mohol byť nejaký iný penzión). Kašleme na to, otvárame telefóny a začudujeme sa, keď zistíme že rovno za rohom je nejaký hotel. Okamžite tam ideme, hotel Panoramic. Po zastavení a dohodnutí ceny, začína pri vybaľovaní opäť pršať, je 21:00 večer. Dážď začína byť lejakom a v hoteli sa tvária, že reštaurácia je zatvorená, podotýkam, že otváracie hodiny hovoria o zatvorení o 23:00.

Dole stretávame pánka, ktorého každý oslovuje diretore. Tak sa ho pýtame, kde sa máme ísť najesť. Akoby mávnutím čarovného prútika nás otáča a smeruje hore do reštaurácie. O nadšení jeho podriadených asi písať netreba. Niečo teplé navarili, mám pocit, že niečo len tak na rýchlo na panvici s hranolkami. K tomu pár pív. Pivo vzbudzuje potrebu ďalšieho piva, avšak nie už v danom lokáli, kde sme ohľaduplne voči obsluhe zaplatili a vybrali sme sa do centra kuknúť o 23.00. Dávame pivo, pizzu, začína zase liať. Predpoveď na ďalší deň nie je o nič lepšia ako aktuálne padajúci dážď. Ideme spať. Druhý deň 420km. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/WY9ot1jwXy32

Pondelok 3.7.2017

Od nevidím do nevidím samý dážď. Predpoveď je jasná, deň nebude z tých suchších. Ráno vyrážame a už po oblečení začína pršať. Kým vyjdeme z mesta, leje. Na hraničnom prechode, pred mostom, sa pýtame colníka či je prejazdný, keďže sme si všimli stojace kamióny. Predsa len sa nám nechce moknúť v totálnom lejaku na moste.

Odpoveď je jasná, prejazdné, no problém. Odpoveď síce jasná bola, ale pravdivá nebola ani zďaleka. Pred mostom už vidíme stojace kamióny. Zastaneme, lebo sa to nedá prejsť. Ideme dopredu zistiť čo sa deje a či a kedy sa most opäť otvorí. Informácia je celkom fajn, za hodinu, alebo ak sa prederieme dopredu, že nás pustia. Predrať sa nedá, kamióny to zablokovali. Vrátime sa do protismeru k najbližšiemu nadjazdu nad našou cestou, pod ktorou sa snažíme skryť. Kamionista zastal rovno pod mostom a skúšame ho poprosiť či sa kúsok neposunie, že by sme sa skryli aj my. Odpoveď od slovenského kamionistu nás prekvapuje, je totiž negatívna. Tak sa nejako poskrývame ako sa dá. Po prejdení mosta a hraníc smer Vidin zastavujeme na najbližšej pumpe. Prešli sme presne 13,8 km. Dážď neustáva, stojíme tam asi dobrú pol hodinu. Cieľ je dostať sa aspoň do Belogradčiku. Po ustatí ďalšej vlny dažďa pokračujeme odhodlane až na ďalšiu pumpu. Ďalších 34 km za nami. Už len 22 km a sme v Belogradčiku. Hold dnes to ide veľmi pomaly. Tie lejaky a búrky stoja za to.

Príchod do Belogradčiku sa podaril zhurba na obed. Ideme pozrieť opevnenie. Výhľad z hradu naozaj stojí za to. Je to veľmi podobné Adršpašským skalám v Čechách. Čo je mrzuté, opäť začína lejak. Padá rozhodnutie, že sa ideme niekde ubytovať. Rozhodnutie padlo na lokálny 4**** hotel. 50 eur za dve osoby je ďaleko nad naše plány a zvyky, ale počasie je počasie a sme úplne premoknutí…

Hotel je famózny – teda až pokiaľ Paľo nenapíše, že majú ploštice na izbe. Menia izbu, my kontrolujeme svoju, ktorá je však v poriadku. Dáme obed a večeru v tej istej reštaurácii oproti hotelu. Kuchyňa stojí za to. Po návrate z obeda zuzka zbadá na stene plošticu a meníme izbu aj my. Začneme browsovať web a zisťujeme, že pôvodcom sú zjavne lastovičie hniezda, ktoré sú na každom okne. Večer spíme pri zapnutom svetle v izbe a spoliehame sa na ich svetloplachosť. Wellness hotela je taký bulharský, voda v bazéne studená, vírivka má bubliniek menej ako jemne sýtená minerálka. Trasa dňa: https://goo.gl/maps/LA43bwRsGBC2

Utorok 4.7.2017

Raňajky v hoteli veľmi chudobné. Stretávame sa s riaditeľom hotela, podávame sťažnosť na ploštice a žiadame od neho riešenie. Riešením je pobyt bez platenia. Počasie je konečne bez dažďa. Po troch mokrých dňoch je to aj pre nie príliš vyspatého človeka príjemná zmena. Plán na deň máme kláštor a vodopády pri Etropole, Koprivshtitsu a dostať sa čo najbližšie k Troyanu.

Vzhľadom na včerajšok máme kúsok sklz oproti plánu, ale aj tak sa nejdeme naháňať. Ideme mimo hlavných ciest smer Vratsa. Trasa je celkom príjemná, ale bez púmp na dotankovanie. V bode pred kopcom s dojazdom 25km na konci cesty a začiatku kamennej cesty zastavujeme. Dvaja idú po dohode dopredu, Ivo necháva ľadvinku s nami. Volajú z hora z kopca, že je to 7-kilometrová divočina. Vzhľadom na dve ľadvinky a jedného jazdca bez šotolino-skúseností to otáčame a berieme Ivovu ľadvinkou a stretávame v meste Vratsa za kopcom. Doteraz ma mrzí, že som nemal natankované a neprešli sme to.

Keď sme sa už stretli vo Vratse, zjeme kekse, dáme kávu z automatu a ťaháme ďalej. Nechceme riskovať ďalší troj hodinový obed v nejakej reštaurácii. Ideme smer Etropole pozrieť kláštor a vodopády. Kláštor sa dá nájsť ľahko, je aj značený, ale tie vodopády, tú jedinú šípku sme chvíľu hľadali. Vodopády ma naozaj prekvapili, nečakal som nič konkrétne ale pôsobia pekne až čarovne tým ako sú schované v lese.

Ortodoxný kláštor bol príjemným útočisko pred slnkom. Založený v 12. storočí, svoj prím hral v 16. až 18. storočí, za čias Ottomanskej ríše, kedy bol hlavným literárnym centrom. Súčasťou je aj kostol na dvore z 19. storočia.

Z Etropole ideme smer Koprivshtitsa. Čaká nás príjemný úsek plný zákrut na ceste číslo 37 smer Zlatitsa. Tu prvý krát okúsime únavu a pád, dokonca dva (je už okolo 15.00 a my sme stále neobedovali). Z toho jeden povestný, kde si Paľo “vyzul” kufor z motorky v jednej zákrute na štrku. Motorka sa postavila, Paľo sa ukľudnil a ideme ďalej. Únava hrá svoju úlohu a pri rozbiehaní sa vysypem pre-istotu ja. Tak to dopadne keď sa snažím v pomalej rýchlosti zastaviť na štrku prednou brzdou. Podšmyklo mi predné a zuzka si vyskúšala ako sa elegantne vystupuje “za jazdy” z motorky cez kufre, našťastie na rovné nohy. Tak sme si nariadili 15-minútovú prestávku.

Až po Panagyurishte je to veľmi pekná cesta, tu nachádzame obchod a vedľa obchodu malú krčmu. Dávame kávu, kolu a hranolky so syrom. Už máme svoju energo krízu. Na bookingu, hľadáme kde sa ubytovať. Našli sme pekný penzión v Koprivshtitsa, volal sa Guest House Cenovi.

Pri snahe ubytovať sa nastala príjemná debata po telefóne s pani domácou, ktorá si pomýlila deň nášho prenocovania a stále mi iba opakovala, že nás očakávajú. Zhruba po 10 minútach pochopila, že my máme ubytovanie rezervované na dnes a stojíme pred domom a bránou a nie na zajtra ako si myslela ona.

Našťastie pani domáca aj varí a nemusíme ísť hľadať žiadnu reštauráciu. Domáca kebapčeta zasýti až-až, avšak až potom ako si dáme dupľu. Lokálne víno a pivo Zagorka tečie krkom a plánujeme pritom ďalší deň s nosom zaboreným do papierovej mapy. Trasa dňa 329 km: https://goo.gl/maps/jVEmHBqMiyr

Streda 5.7.2017

Baby dostávajú od pani domácej na rozlúčku čerstvé kvetinky zo záhrady. Taká milá vec. Ráno súčasne objavujem čierneho pasažiera na mojej motorke, po kontrole sa nemal ako preukázať platným cestovným lístkom. Koprivshtitsa – prechádzame len na motorke, najbližší cieľ je monument “Arch of Freedom“.

Do Karnare zhruba 40 km rovinka a potom to začína…24kilometrov stúpania a zákrut po ceste znesiteľnej kvality. Výsledkom sú krásne výhľady a fotky. Tých bulharských pamätníkov, ktoré tu je možno vidieť je až-až. My ich dáme za jeden deň tri.

Cez Troyan pokračujeme smer Botev peak. Toto sa nakoniec ukáže ako nie dobrý nápad z dôvodov ako naložené motorky aj s ľadvinkami, menej skúsení jazdci a pekne rozbitá cesta. Otáčame to na Shipku. Cesta do Gabrova, ktorým musíme prejsť je úzka, rovná a nudná. Odmenou za prežitie tohto úseku nám je cesta hore na Shipku. Pekná široká, rýchla, dlhé tiahle zákruty, s dobrým výhľadom. Avšak sú tu nejaké dva tri výtlky, ktorým je dobré sa vyhnúť (čo sa mne minimálne v jednom prípade nepodarilo).

Hore sme všimli, že odtiaľto je vidieť Buzludzha. Ďalšiu ´obludu´ dňa. Síce už je 17.00 ale toto ešte dáme. Dodatočný okruh 50 kilometrov z toho polovička zákrut. Kto je v okolí určite si nesmie nechať ujsť tieto dve betónové spomienky na minulosť. Ukážku sily straníkov a nezmyselnosť vyhadzovania peňazí na takéto pamätníky. Aj keď pamätník ma myšlienku z pred komunistických čias a to spomienku na boje z rokov 1868. Je to zdevastovaný pamätník, do ktorého je aktuálne zákaz vstupu. Zaujímavosťou môže byť, že kopec a skalu v ňom odpalovali TNTčkom a znížili ho o 9 metrov, aby vytvorili stavebnú rovinu.

Odtiaľto sa už “skratkou” vraciame cez Shipku do Gabrova. Odpája sa od nás skupina dvoch motoriek, ktorú sme už pracovne nazvali jogurťáci. A idú si dať celú Shipku ešte raz, dohoda je, že vyberieme hotel a oni len dôjdu za nami. A tak sa aj stalo. Ubytovanie v hoteli Balkan je veľmi príjemné a čisté, uprostred mesta, absolútne strategická poloha. Mestom sa dá pekne prejsť. A odporúčame reštauráciu Strannopriemnitsa. Je to presne tá, z ktorej sa neodchádza ale odgúľava sa. Domáce víno a pivo Zagorka bude sprevádzať vaše kroky či kilometre Bulharskom. Trasa dňa 272 km: https://goo.gl/maps/b3JhQSLqCns

Štvrtok 6.7.2017

Ráno sú raňajky balkánského štýlu, obsluha nikde, švédske stoly nedorazili, káva tragédia. V Bulharsku sa zjavne raňajkuje cash. Toho tu bolo koľko sa človeku zachce.

Ráno si naši jogurťácik idú opäť dať Shipku na ranné rozjazdenie. Budú nás dobiehať. My ideme piánko smer jaskyňa Devetaska. Zastavíme sa na občerstvenie v malej dedinke Devetaki, kúsok pred jaskyňou. To je zažijeme reálnu time machine, otvorením dverí na obchode sa prenesiete do 80tych rokov. Ruská zmrzlina, teta predavačka, stoličky zo 70tych rokov. Jediné čo mi nesedelo bola nainštalovaná klimatizácia, to bola snáď jediná chyba v matrixe.

Zážitok bol povýšený dvoma udalosťami, stretnutie s pani rozprávajúcou “native” angličtinou, z ktorej vypadlo, že je angličanka a tu žije už 8 rokov. Omrzel ju stres západnej kultúry. Tu kupuje, rekonštruuje domy a predáva ich ďalším takto nastaveným Angličanom alebo západniarom. Druhá teta, prišla poprosiť či si môže spraviť fotku na motorke. Samozrejme sme jej vyhoveli. Odmenou nám boli napolitánky, ktoré nám doniesla ako poďakovanie za ústretovosť. Také milé veselé udalosti, ktoré potešia aj pobavia.

Nikam sa neponáhľame, lebo jogurťáci nás stále nedobehli. Ideme pozrieť jaskyňu Devetaska. Je strašne teplo a  ísť do jaskyne a skryť sa je dobrý nápad. A nie len na schladenie. Jaskyňa je obrovitánska, pôsobí na mňa šialeným dojmom. Po prečítaní informácií o jaskyni je to ešte šialenejšie. Obývaná bola už 70 000 rokov pred Kristom. Je útočiskom 15tich druhov netopierov. V období od konca mája do konca júla je však veľká časť uzavretá. Nakoľko 10 000 netopierov tu vychováva a kŕmi mladé a celkovo tu hibernuje až okolo 35 000 kusov. V neposlednom rade tu boli točení aj The Expendables 2.

Jaskyni sme sa schladili a ani sa nám nechcelo ísť späť von do toho tepla. Iba tých 200m medzi jaskyňou a parkoviskom nás opäť pekne spotilo. Vyrážame ďalej smer Oryahovo. Čaká nás zhruba 128 km. Ako neskôr zisťujeme, nie najzáživnejšej cesty. Idem si opäť pozrieť hraničný prechod po 20-tich rokoch. Cestou v dedinke Pordim na parkovisku vidíme vystavené staré lietadlo TU-134 Bulharských aeroliniek. Nedá sa nám neodfotiť a vraciame sa k nemu.

Oryahovo nemá stále most, tu premáva len kompa. Po príchode do Oryahova, okolo 2 poobede, sa snažíme zistiť ako často premáva. Na webe sa dočítame, že pre nízku hladinu Dunaja premáva len bulharská kompa a posledná vyráža o 16.00. Čašníčka nám ešte zisťuje, s lokálnym kamarátom ktorému volá, že ako to je dnes s kompou. A len potvrdzuje pravdepodobne poslednú kompu o 16.00. Jogurťáci nás stále len dobiehajú, ale stihnú to. Narýchlo hádžeme do seba obed v miestnej reštaurácií. Mastíme na hraničný prechod. Kultúra colníkov sa radikálne zmenila, k lepšiemu. Kupujeme lístok na kompu a čakáme na nakladanie. Za chvíľu vystupujeme na druhej strane Dunaja, v Rumunsku. Na Dunaji sme si ešte všimli hada, ktorý išiel tiež asi do Rumunska na nákupy. Zjavne nemal pas, lebo futašil o zlom krky a ja som ho ani odfotiť nestihol.

Dolná časť Rumunska je naozaj nezáživná, je tu kopec kamiónov, ktoré nakladajú čerstvými melónmi priamo na poli a odtiaľ idú asi rovno do obchodov. Smerujeme smer Transalpina, aby sme si opäť spríjemnili prechod Rumunskom na ceste domov. Z Oryahovo to je necelých 200km pred Transalpinu. Končíme v Novaci. Tu zastavujeme pri malom domčeku, akože penziónom. Pri vstupe nás teta nalákala na cenu pod 10e za osobu na noc. Po vyložení si vecí chce zrazu dodatočných 10e za skupinu, lebo vraj nám dala o izbu navyše. No kovbojka. Moja unavená ľadvinka vybuchne a v slovenčine spustí spŕšku slov v kadencii tatatta a někdy i více, v správnu chvíľu, teta zľaknutá cúva a súhlasí s pôvodnou cenou.

Dohadujeme raňajky a cenu na ráno. Nevie presne vysvetliť čo máme čakať, len s cenou si je istá, cca 4,20 eur na osobu. Hovoríme, si že celkom pálka na lokálne pomery a zvyky a ide si dorovnať cenu čo stratila na ubytovaní. Suseda oproti s ubytovaním jej už stihla tiež vypucovať žalúdok za dumpingové ceny.

Večeriame nižšie v dedine, dávame si asi 2km prechádzku k lokálnej pizzérii. Paťo má meniny, teta nemá žiadnu pálenku tak ide zobrať domov. Čo nás zaskočilo je vyúčtovanie tejto fľašky na konci. Dala nám ju zdarma. To nás naozaj dostalo v pozitívnom zmysle slova. Trasa dňa 395 km: https://goo.gl/maps/yRdBJB4ViYP2

Piatok 7.7.2017

Raňajky dopadli na výbornú, pani domáca dala na stôl snáď všetko.

Jogurťáci zisťujú, že majú neskonalú potrebu prejsť aj Tranfagarasan a v polke Transalpiny sa odpájajú. My ideme piánko štýlom celú Transalpinu z juhu na sever a zisťujeme, že stíhame pozrieť a odbočiť na Salina Turda. Transalpina nesklamala hlavne počasím, je to už môj štvrtý prejazd týmito miestami a baví ma.

Salina Turda –  miesto, ktoré som už mal v merku pár krát, ale buď sme zabudli alebo nešli okolo. Je to odbočka, ktorá určite stojí za to. Múzeum spravené zo soľnej bane. To sa mi aj ťažko opisuje. Obrovská baňa, hlboká 108 metrov, v nej kolotoč, minigolf, detské ihrisko a permanentných 11-12°C stupňov. Baňa využívaná ako múzeum, sa používa aj na rehabilitácie. Vďaka mikroklíme, ktorá sa v bani nachádza. Môžete ísť dole výťahom alebo pešo schodmi (13 poschodí). V najstaršej sále, 112m pod úrovňou zeme, v ktorej sa dolovalo v rokoch 1690 až 1880 a ktorá bola zatopená využili aj 8 m hlboké jazierko. Doniesli loďky a pekne sa môžete počlnkovať. Koncentrácia soli je 260g/l, naozaj slané až až. Jedno upozornenie, aktivity dole sa platia, majte pri sebe rumunské Lei, s eurami nepochodíte.

Je to posledné miesto na našom tripe na ktoré som sa tešil. Teraz už len tá cesta späť domov. Dáme to cez Albac, aby sme si ešte nejaké lesy a kopčeky užili. Tu nás opäť zachytáva lejak vo forme steny, ktorá trvala pár minút. Zanechala mega veľa vody na ceste.

Nájdeme si tu aj ubytovanie v malom penzióniku Casa Cristalina & Dumy. Pekná novostavba, príjemní majitelia, parkovanie pred domčekom, raňajky vo vedľajšej reštaurácii, kde sme si dali aj večeru z lokálnych špecialít zo švédskych stolov. Mali tam väčšiu skupinu a ponúkli nám túto možnosť a bola to trefa do čierneho. Naši jogurťáci idú kúsok inou trasou, nestíhajú nás dobehnúť. Trasa dňa 320 km: https://goo.gl/maps/MZm9Z79upZQ2

Sobota 8.7.2017

Ráno štartujeme po raňajkách, vyzerá to na teplý ba až horúci deň. Zisťujeme ako sú na tom naši jogurtáci. Majú defekt a pred sebou 800km, chvíľu trvá kým to vyriešia a nakoniec vyrážajú až okolo obeda.

My ukrajujeme kilometre krížom najkratšou cestou. Stojíme skoro každú hodinu a pól. Dopĺňame tekutiny, vystierame nohy a odľahčujeme usedené zadky. Domov prichádzame okolo 19.00, jogurťáci okolo 23.00. Trasa dňa 595 km: https://goo.gl/maps/3NvX4d75spr

A týmto končí náš tohtoročný trip. Veľa rôznorodých zážitkov. Veľa vody, veľa tepla, trochu zimy, 3000 km, pár pádov, ale veľa dobrých zážitkov a po 5 rokoch opäť s ľadvinkou.