Stretnutie s prvou dámou Atlantiku – Madeira

od hanka

Pri pohľade na mapu sveta, je pomerne ľahko prehliadnuteľná, ba dokonca neviditeľná. Áno, ostrovček ktorý má len 800 km2. „Drevo“, práve to znamená Madeira v preklade a práve to, ako prvé vyriekol kapitán João Gonçalves Zarco, keď ostrov spoločne s Vazom Teixeirom a Bartolomeuom Perestreloom objavili v roku 1419. Vtedy ešte ani len netušili, čo všetko tento vulkanický skvost uprostred Atlantiku skutočne ukrýva. Súostrovie Madeira, ktoré sa nachádza približne 500 km od pobrežia Afriky a raz toľko od pobrežia Portugalska, pozostáva celkovo z piatich ostrovov. Trvalo osídlený je však iba ostrov Madeira a o trochu skôr objavený Porto Santo. Ostatné tri ostrovy, Chão Islet, Deserta Grande a Bugio, boli v roku 1995 vyhlásené za prírodnú rezerváciu a to z jednoduchého dôvodu ochrany fauny a flóry, ktorá je v skutku unikátna.

Pristátie na ostrove považujú aj skúsení piloti za značne stresujúce a dramatické. Pravdepodobne kvôli prudkému vetru či dĺžke pristávacej dráhy. Naše pristátie prebehlo bez problémov a po vystúpení ma konečne ofúkol príjemne vlhký a tropický vánok, na ktorý sa moje telo neskutočne tešilo počas celého letu.

Klíma na Madeire je božská. A to vôbec nepreháňam. Celoročne tu teploty zabezpečujú dokonalé podmienky na pestovanie tropického ovocia či rastlín. Nie nadarmo sa hovorí, že je to „ostrov večnej jari“. Už pri ceste z letiska som sa nevedel vynadívať na scenériu, ktorá sa mi premietala pred očami. Hlavné a najväčšie mesto ostrova, Funchal, je umiestnené na južnom pobreží priamo pod horou Monte a žije tu viac než stodesať tisíc ľudí.

Počas celej cesty lanovkou, ale obzvlášť po dovŕšení hory Monte sa mi naskytol neskutočný výhľad na Funchal a temne vyzerajúci, rozbúrený Atlantik.

Sedemdesiat tisíc metrov štvorcových dokonalosti, či oáza pokoja. Tak by sa dalo nazvať miesto, ktoré vo mne vyvolalo doposiaľ najsilnejší pocit eufórie a pokoja zároveň. Prostredie tak príjemne sformované a usporiadané, že ho len ťažko popísať. Množstvo tropických rastlín, ktorých názov nepoznám a v herbári zo základnej školy by som hľadal len márne. Sochy žien, mužov, Budhu a drakov či samurajov. Tieto neživé bytosti skutočne príjemne dopĺňali celú atmosféru záhrady.

Na každom rohu ma prekvapil vodopád, fontána  či jazierko s farebnými rybami, ktoré sú lenivé a tak s nimi veľa zábavy veru nebolo. Pokiaľ však budete mať šťastie, možno natrafíte na miestnu labuť, ktorá mi ako skúsená profesionálka parádne zapózovala s vodopádom v pozadí. Bolo vidno, že sa v tejto brandži pohybuje už nejaký ten piatok.

Toto všetko vytvára Jardim Tropical Monte Palace. Oázu, ktorú musíte navštíviť a po odchode sa chcete okamžite vrátiť. Chcete sa len tak prechádzať, nič nerobiť  len nasávať to, aká je úžasná. Je to možno prvý raz, kedy sa cítite tak sakramentsky dobre.

Pár krokov ďalej sa týči známy fotogenický kostolík Nossa Senhora do Monte. To však stále nie je všetko čo táto hora ponúka. Madeirčania vo frajerských bielych nohaviciach, do ktorých má každý jeden ležérne zakasanú bielu košeľu a na nohách im žiaria mafiánske lakovky upravené do miestneho štýlu. Niektorí majú už svoje najlepšie roky za sebou, iných toto obdobie ešte len čaká. Okrem parádneho slamáku, ktorý som im trochu závidel, majú ešte niečo spoločné. Každý jeden dokáže geniálne „šoférovať“ tradičné prútené sane. Po asi najstrmších uliciach na svete, ich vedú s takou precíznosťou a ľahkosťou, ako Niki Lauda v časoch keď ohúril aj samotného Enza Ferrariho. Dokážu ísť rýchlosťou až päťdesiat kilometrov za hodinu, a keď sa cez rameno pozriete na tvár jedného z týchto šoférskych džentlmenov, strach je to posledné čo vás napadne. Cena za túto dvojkilometrovú jazdu je tridsať euro a chápem, že to niekomu môže prísť veľa. Pri cestách si však občas treba dopriať.

Jednou z atrakcií, ktoré sú na Madeire celosvetovo vyhľadávané, je pozorovanie divokých delfínov a veľrýb. V okolí ostrova bolo pozorovaných takmer tridsať rôznych druhov, čo predstavuje vyše 35% zo všetkých druhov na svete. Pozorovanie týchto jedinečných morských cicavcov je zážitok, ktorý vám ostane v pamäti ešte veľmi dlho. Naopak, zamrazí vás pri predstave, že by ste mali tieto priateľské tvory ešte niekedy v živote pozorovať v úžerných „flipper“ centrách. Takéto výlety tu ponúka množstvo spoločností. My sme rozhodli pre Ventura, malá agentúra ktorú založila skupina morských biológov. To, že tieto zvieratá neskutočne milujú bolo jasné na prvý pohľad a myslím si, že viac dodávať netreba. Pretože o tom to celé predsa je.

Mimo hlavného mesta vám Madeira ponúka množstvo aktivít. Môžete sa vydať na jednu z prechádzok popri tradičnom „zavlažovacom systéme“ zvanom „levada“, ktorá vás zavedie k malým vodopádom alebo do miest, kde sa budete cítiť ako Mauglí v Knihe Džunglí. Môžete sa zviezť lanovkou na pobrežie pod strmé útesy, kde objavíte rodinné farmy a reštaurácie s tým najlepším čerstvým džúsom, aký ste kedy pili. Tu vám budú robiť spoločnosť len malé jašteričky. Tie už dávno vedia, že miestny džús je naozaj špičkový. Môžete sa okúpať v Porto Moniz či množstve ďalších prírodných bazénoch, kde je voda o niečo teplejšia než v oceáne. To síce znie povzbudzujúco, ale stále je to teplota pri ktorej sa každý chlap bude zo začiatku cítiť ako trochu menší chlap. O to väčší zážitok je priamo z vody pozorovať silný príboj rozbíjajúci sa o okraje bazénov. Všetko to dopĺňa parádny výhľad na ikonický malý ostrov s majákom na samom vrchu. Je tu skutočne množstvo toho, čo môžete robiť a potom je tu pár vecí, ktoré by som určite odporúčal absolvovať prednostne.

Trek z Pico Areiro na Pico Ruivo je jednou z tých aktivít, ktorá vám vyrazí dych a ostrov ukáže vo svojej plnej kráse. Pokojne si na to vyhraďte celý deň. Nie preto, že by to bola extrémne náročná turistika, síce pre niekoho určite môže byť aj táto trasa nezdolateľná. Prechody niekoľkými tunelmi z ktorých akoby vždy vyjdete do inej, rozmanitejšej a tajomnejšej krajiny. Výhľady do údolí ako z Jurského Parku, len bez dinosaurov, dramatické mračná prelievajúce sa cez skalnaté štíty, na ktorých by ste si chceli len tak ľahnúť a trochu zdriemnuť.

Keď už však zdoláte najvyšší vrch ostrova s výškou 1862 m.n.m, vychutnáte si pohľadnicové výhľady, ktoré stoja za to, čaká vás cesta naspäť. Je to síce tá istá cesta, no užil som si ju ešte viac. Väčšina turistov sa nevracia na Pico Areiro, ale pokračuje na bližšiu Encumeadu. Práve preto sme celou cestou putovali takmer sami čo bolo pre moju myseľ vynikajúcim relaxom. Nemôžem nespomenúť kvalitu celej trasy, ktorá bola od začiatku až po koniec vydláždená kamennou dlažbou. Len myšlienka na to, že to musel niekto ručne vyniesť a pretvoriť do takejto podoby bola trpká a títo ľudia majú môj obrovský obdiv a rešpekt.

Skutočne unikátnou črtou Madeiry sú vavrínové lesy, ktoré sú tiež zapísané na zozname prírodného dedičstva UNESCO. Nachádzajú sa takmer na celom ostrove a prechádzka medzi nimi vás teleportuje do Tolkienových príbehov, no retiazku s prsteňom na krku budete hľadať márne. Jedným z miest, kde sa takto rozhodne cítiť budete je aj náhorná plošina Paul da Serra. S priemernou nadmorskou výškou okolo 1400m.n.m vás tu budú čakať aj parádne výhľady, no to nie je všetko. To rozhodne najdokonalejšie je všetko dokopy. Keď zaparkujete auto pri malom domčeku na súradniciach 32.809117,-17.141425, okamžite si tento malý raj zamilujete. Jednoduchá čarovná lúka, s  parádnymi vavrínovými stromami a množstvom zvedavých kráv spolu s malými potomkami. Možno to neznie špeciálne, ale keď ste tam úplne sami, ovieva vás  príjemný vánok z Atlantiku, prechádzate sa pomedzi rozprávkové stromy a sledujete teliatka, ktoré sa chladia v malom jazierku, tak vtedy je to paráda. Je to zrazu miesto, kde by ste chceli ostať niekoľko dní. Vychutnať si ten pokoj, popíjať lahodné víno, zajedať ho chutným syrom a sledovať západ slnka. Keď vystúpite z auta a keď si vyčistíte hlavu za prvých pár sekúnd, až vtedy to pochopíte. To vám garantujem.

Najvýchodnejšiu časť Madeiry predstavuje neprehliadnuteľný polostrov São Lourenço. Miesto ako toto, by tu len málo kto naozaj čakal. Miesto pripomínajúce dokonalé Írske útesy máte rovno pred očami a tento maličký ostrov vás zas raz poriadne prekvapil. Sýto zelená tráva ktorá pokrýva miestami úplne úzke, no vysoké útesy, množstvo skalných útvaroch pripomínajúce postavy valiace sa z oceánu na pevninu či vietor tak silný, že malí japonskí turisti boj s ním prehrali v momente, keď nedokázali ani len otvoriť dvere na aute.

Pre mňa osobne dokonalosť tohto polostrova doplnil pobyt v mestečku, ktoré je vlastne celé jeden veľký rezort. Má vlastný prístav, maják, obchody či dokonca kostol. Quinta do Lorde bolo útočiskom odkiaľ sa mi len veľmi ťažko odchádzalo a možnosť dať si na raňajky šampanské veru nebolo jediným pozitívom. Mimo hlavnej sezóny sme boli v rezorte takmer sami a doobedie strávené pri kaskádových bazénoch vynikajúco doplnila azúrová oblohou, a výhľad priamo na Desertas Islands. To bolo teda niečo.

Poslednou vecou, ktorú by som vám poradil, je poprechádzať sa po Funchalskej ulici Rua da Santa Maria, kde sú okenice a dvere premenené na umelecké diela od lokálnych aj menej lokálnych maliarov. A keď sa už touto ulicou budete prechádzať, nesmiete, ale naozaj nesmiete vynechať poctivú krčmu Marcelino Tasca Do Hããoo. Áno presne tak sa volá podnik, ktorý sa na nič nehrá. Podnik, ktorý má pre väčšinu turistov možno neatraktívnu fasádu ale pre mňa nie. Je to ten podnik, kde vás pri vstupe nikto vrúcne neprivíta, pretože sa tam obšmietajú domáci štamgasti a len málo turistov, no majú tu aj krčmového psa, na ktorého často vedúci kričí aby šiel von, pretože rád žobre jedlo a ľudia radi kŕmia psov s pohľadom ako tento. Bol to podnik, kde sa pilo veľké pivo ako na bežiacom páse, občas sa prekladalo aj pálenkou. Hrala hudba zo sedemdesiatych rokov, ale tá menej známa, a na jednej stene mali aj futbalové šály. Proste podnik, v ktorom sa budete aspoň na chvíľu cítiť ako domáci. Samozrejme pokiaľ si nedáte minerálku alebo niečo také, čo aj všetkých donúti, aby sa na vás len neveriacky pozreli.

Madeira je jednoducho iná a to bezpochyby v tom dobrom slova zmysle. Je taká malá, ale napriek tomu veľká, tým svojim štýlom, ktorý nikdy nepochopím. Taká úžasná, že mi je až ľúto, že som tam neostal dlhšie.

Každé miesto má čaro obzvlášť vďaka tomu, s kým ho preskúmavate, a s kým si dávate to dobré jedlo a víno a dezert a sledujete teliatka a smejete sa a občas sa hneváte. To je dôležitejšie, pretože to si zapamätáte ďaleko viac.

Pripájame ešte krásne video z dielne autora článku – Mateja Smreka, aby sme vás na Madeiru navnadili ešte viac… 🙂 Farby Madeiry = Colors of Madeira

Prečítaj si tiež