Rozhovor: terorizmus a bezpečnosť pri cestovaní

od jozo

Exkluzívny rozhovor s Markom Thelenom, spisovateľom a poradcom viacerých policajných zložiek krajín EÚ a európskych inštitúcií v oblasti vnútornej bezpečnosti. O bezpečnosti, o cestovaní, terorizme a jeho knihách…

Čo hovoríte na súčasnú bezpečnostnú situáciu vo svete z pohľadu vás, ako vášnivého cestovateľa ale aj bezpečnostného poradcu?

Žijeme v turbulentných časoch. Nielen kvôli narastajúcim teroristickým hrozbám, ale aj kvôli neustálemu informačnému tlaku a pre vplyvy nových komunikačných technológií. V porovnaní s minulosťou dokážeme za jednu hodinu absorbovať a spracovať niekoľkonásobne viac údajov, čo nás nevedomky stresuje a ohrozuje. V minulosti sme si cestovanie vychutnávali so starými fotoaparátmi, s ktorými sme za týždeň urobili 36 záberov. Takú maximálnu kapacitu mali lepšie zvitkové filmy. Väčšinu času sme venovali skúmaním prírody, objavovaním kulinárskych špecialít a komunikácii s miestnym obyvateľstvom. Večer sme sedeli na terase alebo balkóne hotelovej izby a vychutnávali si dobré vínko. Dnes počas návštevy pamiatok fotíme mobilmi, popri tom telefonujeme, esemeskujeme, surfujeme cez voľné dáta a keď večer prídeme na hotel, hľadáme Wi-Fi spojenie. Keď si toto všetko zhrnieme, tak naša bezpečnosť je ďaleko viac ohrozená nasávaním informácií a elektromagnetickým žiarením so všetkých komunikačných technológií, ako samotnými hrozbami kriminálnych a teroristických skupín.

Napriek tomu nás ohrozujú aj teroristi. Veď to denne počúvame a sledujeme v médiách…

A presne o tom to je. Za minulý rok bolo vo svete vyše 110 teroristických útokov so značným dosahom. O všetkých médiá informovali. Pred dvadsiatimi rokmi to bol podobný počet, avšak spáchaný nielen islamistickými radikálmi. O koľkých z nich sme sa vtedy dozvedeli? Dnes nás médiá zahŕňajú iba negatívnymi správami a vo veľmi krátkych intervaloch a zo všetkých strán. Nehovorím, že by sme nemali o útokoch a rôznych kriminálnych udalostiach vedieť, ale keď k ním pridáme všetko ostatné negatívne, tak naše mozgy postupne praskajú od toľkej zloby, ktorá je vo svete. Z toho potom vzniká strach a davová psychóza. Ľudia sa stávajú apatickí voči dianiu okolo seba, uzavretí do seba alebo nevraživí a sebeckí. Je fakt, že teroristi sa môžu objaviť kdekoľvek. Nie vždy sa podarí bezpečnostným zložkám včas zasiahnuť a predísť útokom. Ale nemôžeme podľahnúť strachu a uzavrieť sa pred svetom.

Vy profesionálne bojujete s terorizmom a organizovaným zločinom, takže sa denne stretávate s rizikom. Ako to ale majú vnímať bežní cestujúci? Ako to majú v sebe spracovať?

Svet sa neustále vyvíja. V niečom k lepšiemu, v niečom k horšiemu. Pár rokov dozadu by určite nikoho nenapadlo, že na promenáde v Nice nastane také masové krviprelievanie, akého sme boli svedkami. Bežným ľuďom je to skutočne ťažké pochopiť. Možno to bude znieť kruto, ale je to aj otázka zvyku. V krajinách kde sú takéto udalosti na bežnom poriadku, sa s tým ľudia naučili žiť. Jednoducho nemajú inú voľbu. Ani mi ju teraz nemáme. Skutočnosť, že sa v Európe výrazne radikalizuje časť spoločnosti a dáva to prostredníctvom útokov najavo, by nám však nemala zabrániť v plnení svojich snov. Preto hovorím: cestujte, objavujte, spoznávajte. Ak by človek ostal utiahnutý a od strachu by rezignoval, nič horšie by nemohol urobiť. Je to ako, keby sme sa báli sadnúť si do auta, pretože denne máme veľké množstvo havárií, alebo do lietadla, lebo občas nejaké spadne. To nemôžeme pripustiť, lebo presne to teroristi chcú dosiahnuť.

Ako možno podľa vás cestovať čo najbezpečnejšie? Sú nejaké pravidlá, ktoré by mal človek v rámci možnosti dodržiavať?

Asi tým najhlavnejším je zvýšená obozretnosť. Áno, viem, znie to príliš jednoducho, ale to je zlaté pravidlo. Všímať si veci a ľudí okolo seba, hlavne kde je väčšia koncentrácia osôb. V prípade, že sa nám niečo alebo niekto vidí podozrivý, opatrnosť je namieste. Človek totiž nezriedka vypne svoj vnútorný „radar“ a tým pádom sa vystavuje potencionálnemu nebezpečenstvu. V prípade, že sa nešťastnou náhodou ocitneme v centre teroristického útoku, je dôležité nepodliehať panike a nekonať unáhlene. Uznávam, v strese konáme často bez kontroly, ale práve to je väčšinou ten rozdielový faktor, ktorý rozhoduje o prežití. Pri výbere destinácie sa takisto oplatí pozrieť si, či sa náhodou nenachádza na zozname miest, kde naše ministerstvo zahraničných vecí neodporúča vycestovať. Sú to všetko ľahko zistiteľné informácie, ktoré môžu cestovateľovi veľmi pomôcť. Tým, ktorí často cestujú do rizikových oblastí, odporúčam absolvovať kurz prežitia a sebaobrany a zobrať si do kufra (do podpalubia v lietadle) nejaký ten ostrý nástroj. Pozor ale na zákony danej krajiny, kde môže byť napr. väčší nôž považovaný za zakázanú zbraň.

Človek môže mať pred cestou do niektorých krajín určité predsudky. Aká je vaša osobná skúsenosť? Pri ktorých krajinách majú ľudia najväčšie predsudky? Pri ktorých sú oprávnené a pri ktorých nie?

Napríklad krajiny, v ktorých prebieha otvorený vojnový konflikt alebo dominujú radikálne skupiny a gerily, nie sú tými najlepšími miestami pre cestovateľa. Ak sa tam niekto napriek tomu vyberie, tak pri ich návšteve musí rátať s tým, že situácia je tam nevyspytateľná a nepredvídateľná. Hovorím napríklad o regióne strednej Afriky, najmä o oblasti Sahel a o Blízkom a Strednom východe. Najrizikovejšia je v súčasnosti Sýria, niektoré oblasti Iraku či Afganistanu.  Opomenúť nemôžeme ani východ Ukrajiny a Severnú Kóreu. Hoci posledné menované majú diametrálne odlišné problémy. Potom sú miesta, ktoré máme v pamäti spojené s násilnými konfliktami, diktatúrou a podobne. Doba sa však zmenila aj tam. Teraz už predstavujú relatívne pokojné destinácie, ktoré môžu človeka nadchnúť. Napríklad Kambodža, Mjanmarsko, Namíbia, Vietnam. Ľudia majú často predsudky aj o niektorých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu z oblasti Kaukazu, ktoré istotne odporúčam navštíviť. Ide najmä o Arménsko a Gruzínsko.

Precestovali ste takmer celý svet. Ktorá časť vo vás zanechala najväčšie dojmy a prečo?

Priznám sa, že niekedy sa mi mnohé úžasné miesta spájajú iba s pracovnými zážitkami, ktoré bývajú často negatívne. Napriek tomu sa snažím uchovávať si v pamäti čo najviac pozitívnych momentov. Aby som bol konkrétny, hlavnými poznávacími znakmi mojich favoritov je šum morských vĺn, guava a vrava francúzštiny. Ide totiž o zámorské francúzske departmenty ako Martinik, Guadeloupe, Svätý Martin, či Réunion.

Nemôžem nespomenúť divokú krásu Francúzskej Guyany a Surinamu. Tá ma uchvátila svojou nespútanosťou a živelnosťou. Napokon, čitateľ sa o tom mohol presvedčiť v mojom literárnom debute (Dlhé tiene Karibiku, pozn. red.). Práve v tomto nádhernom kúte Južnej Ameriky sa odohráva časť hrôzostrašného príbehu detektíva Denisa Martinského, ktorý ide po stopách unesených Haitských detí, aby získal dôkazy o nevine obvinenej Slovenky z ich únosu a predaja.

Rovnako si moje srdce získal Island. Navštívil som ho už niekoľkokrát pracovne, ale i oddychovo. Precestoval som ho krížom krážom takmer celý. Musím povedať, že len máloktorá krajina dokáže tak osloviť, ako práve tento, na prvý pohľad možno nehostinný ostrov. Pri mojom hektickom povolaní mi práve pokojná a malebná krása Islandu, ústretovosť tamojších obyvateľov a doslova iné plynutie času dobíja baterky. Tiež musím povedať, že najčistejší vzduch, ktorý som kde dýchal, bol v Grónsku.

Najväčšou mojou srdcovkou je však Paríž, ktorého uličky a tajomné zákutia poznám lepšie, ako seba samého.

V ktorej krajine ste ešte neboli a chceli byt ste ju navštíviť z pohľadu cestovateľa?

Tých krajín je stále dosť. Tajomným lákadlom pre mňa ostáva ešte oblasť Tichomoria, najmä Polynézia a Mikronézia. Verím však, že za nejakú dobu už budem mať možnosť dôkladne ju spoznať.

V čom bolo písanie vašej najnovšej knihy (Krvavá karikatúra, ktorá čerpá aj z reálnych teroristických útokov posledných rokov, pozn. red.) pre vás špecifické?

Tvorba každej knihy nesie so sebou vlastný emocionálny náboj. Obzvlášť, keď mnohé skutočnosti zachytené v príbehu pociťujete na vlastnej koži. Pri písaní oboch mojich kníh bolo vnútorné rozpoloženie iné. Dôvodom sú odlišné témy, ktoré však majú jedného spoločného menovateľa – beštiálne zlo. Terorizmus zachytený v Krvavej karikatúre je navyše téma, ktorá sa dotýka každého z nás. Oveľa viac sme na ňu v týchto dňoch citlivejší a oveľa dôkladnejšie vnímame informácie s ňou spojené. Pri písaní som si uvedomil, ako veľmi sa mýlime, keď sa domnievame, že naša krajina je vzdialená od hrôz súčasného sveta. A ako veľmi klameme samých seba, že sme niekde v závetrí. Tieto fakty jednoducho nemôžeme ignorovať. Všetky tieto skutočnosti som sa snažil zachytiť v Krvavej karikatúre. Ako sa mi to podarilo, to musí posúdiť už samotný čitateľ 🙂

Vo vašich knihách sa môže čitateľ stretnúť s pútavými opismi krajiny. Neuvažujete aj nad iným druhom kníh, v ktorých by nebol prítomný kriminálny motív? Napríklad cestopisy?

Hmm, zaujímavá otázka 🙂 Priznám sa, že som ju už dostal viackrát. Momentálne však plánujem pokračovať v tom, v čom som začal. Opisy krajiny však budem aj naďalej v kriminálnom žánri využívať ako jeden z pomocných stavebných prvkov. Nechcem ich však nejako rozširovať na úkor celkovej zápletky a plynutiu deja, pretože sú podriadené hlavnej príbehovej línii. Ak mám však na otázku odpovedať priamo, tak osobne sa tomu v budúcnosti nebránim.

K rúšku tajomstva spojeného s vašou osobou sa pridáva aj skutočnosť, že píšete pod pseudonymom. Napriek tomu, je niekde pre zvedavého čitateľa možnosť, aby vám polozil otázku?

Ale áno, samozrejme, www.markothelen.eu s odkazovou schránkou a môj oficiálny facebookový profil. Návštevník tam nájde vždy tie najaktuálnejšie informácie o mne a mojej tvorbe. Pokiaľ dostanem nejaký odkaz, snažím sa naň čo najskôr reagovať.

Pracujete aj na ďalších knihách?

Aktuálne mám rozpísanú tretiu knihu, ktorá sa dejovo viaže práve k IT prostrediu a prepojeniu na málo známu no nekonečne výnosnú trestnú činnosť. Príbeh poukazuje na beštiálnu ľudskú povahu spôsobenú peniazmi a absenciou chrbtovej kosti. V dôsledku toho prídu o život viaceré postavy a čitateľ si začne klásť otázky, či vôbec po tom všetkom ešte žije na Zemi alebo na inej planéte. Som si istý, že sa čitateľ bude báť od prvej kapitoly až po poslednú. Mrazivosť prostredia, kde sa dej podľa skutočných udalostí odohráva, zmrazí každého aj pri rozpálenom krbe v obývačke.

Mrzí ma však, že kniha je rozpísaná už dlhšiu dobu a jej dokončenie nevidím v blízkej dobe reálne. Momentálne sám bojujem s pracovnou vyťaženosťou a neostáva mi čas na písanie ani v lietadlách ani na letiskách, ako tomu bolo pri prvých dvoch knihách. Prosím preto čitateľa, aby mal so mnou strpenie 🙂

Ďakujeme za rozhovor.

Prečítaj si tiež