Milan Dzilsky: Dolomity na motorkách – „vracák“ vs. rovinka (2011)

od Milan Dzilsky

Ešte v júli na tripe v Rumunsku po prejdení Transfagarasanu sme si povedali, že budúci rok musíme dať aj Stelvio. Mnohí ich priamo porovnávajú. Som však človek netrpezlivý a už koncom augusta vyrážame práve na Stelvio. Naštastie som neni jediný netrpezlivý.

Píše Milan Dzilsky.

Štart vychádza na štvrtok 25.8.2011 ráno. Odchod sa komplikuje, nakoľko kolega Robo nejako mešká. Nevieme dôvod, lebo mobil nedvíha. Nakoniec prichádza a zisťujeme, že mu blbne spojka pri rozjazde. Prvý stret s rakúskymi policajtami máme hneď na ďialnici za hranicami. Pala zastavujú vzhľadom na jeho žiarivo čisté strieborné kufre. Musí si ich prelepiť páskou, nakoľko môžu oslepiť vodičov za ním. Fungujú ako dokonalé zrkadlo a robia „prasiatka“.

Smer ja jasný, prejsť Grossglocker Hochalpenstrasse a prespať ideálne až v Taliansku. Vzhľadom na ranné meškanie a Robove patálie máme dosť sklz. Na Grossglockner prichádzame až podvečer, okolo 16:00. Je to prvýkrát čo som sa sem dostal. Robova moto štrajkuje, nedá sa mu rozbehnúť, spojka púšťa príliš rýchlo. Skúšame to aj ja a Palo, ale bez výsledku. Voláme mobility servis BMW, posielajú odťahovku, berú Roba aj s moto do Kaprunu. Dohadujeme sa, že v prípade, že to ráno bude opravené, nás dobehne niekde v Taliansku.

My, teraz už len dvaja, ideme ďalej smer Lienz. Ubytovanie nachádzame s výhľadom na mesto. Na naše zvyky dosť neskoro, až okolo 21:00. Deň vcelku náročný a pomalý. Hlavne vzhľadom na udalosti, ktoré neboli samozrejme ničím tragické a boli ľahko riešiteľné. Ubytovanie je jednoduchý penzión s pani domácou, veľmi milou a raňajkami za 45 eur na noc za oboch.

Trasa dňa: https://goo.gl/maps/m9368QNZXXQ2

26.8.2011. Budíme sa skoro ráno a tak už o 8:00 raňajkujeme, do polovice zbalení a pripravení vyraziť. Večer by sme chceli skončiť pod Stelviom. Motkáme sa po talianskej ceste SS49. Okolo obeda sa kocháme už zákrutami Jaufenpassu. Malé občerstvenie dávame v Berggasthof Jaufenpass.

Je tu kvantum motorkárov sediacich a užívajúcich si slniečka a pohody. Počas celej cesty sa nik nenaháňa a netlačí. Letná sezóna je tu taká pohodová, relatívne málo áut a jazdí sa naozaj krásne, v kľude.

Spájame sa s Robom, avšak nemá dobré správy a nebude sa vedieť pridať. Motorka potrebuje náhradný diel, ktorý sa posiela z fabriky kuriérom a jeho cesta a pridanie sa k nám je pasé.

Pozeráme do mapy a dáme si to aj na Timmelsjoch Hochalpenstrasse. Kedže z talianskej strany sa nemusí platiť, tak to hore otáčame a smerujeme smer dole opäť smer Stelvio. Cesty a kvalitu asfaltu nie je treba ani popisovať, krajina ako z rozprávky. Najväčšia sranda je to „kolísanie“ teplôt medzi dolnými cestami a prechodmi. Jednoducho a rýchlo z 28°C do 6-7°C. Samozrejme, že lenivosť nepustí a oblečenie máme také, že dole je teplo a hore zima 🙂

Ubytovanie nechávame na náhodu, avšak zisťujeme, že pod Stelviom toho veľa nie je a ideme na dedinku Stelvio Stilfs. Hotelové ceny okolo 100-120 eur za noc sa nám nechce platiť, kempy a ich potenciálne využitie, aj vzhľadom na mraky na oblohe, sa nám ani len hľadať nechce. Nájdeme malý B&B, dohodnúť sa s pani Taliankou nie je úplne ľahké, keďže naša taliančina končí asi na 10 slovíčkach. Rukami nohami, tak trocha aj nemecko-anglicky sme sa dohodli. Klasická cena do 50 eur s raňajkami je nami prijatá bez zaváhania.

Trasa dňa: https://goo.gl/maps/FJ9e8YvUbc72

27.8.2011. Raňajky v štýle ako od babičky, nakoľko od babičky aj boli, domáce vajcia, šunka, jedna paráda. Začneme sa škrabať smerom na Stelvio. Počasie ďaleko od ideálu, hore zima ako blázon.

Zákrut do bludu, miestami sa z toho hlava točí. Z môjho pohľadu je rumunský Transfagarasan krajší zážitok na jazdenie (ak neporovnávam asfalt samozrejme, aj keď na druhej strane na motorke sa medzi dierami ľahšie štrikuje). Stelvio je naozaj samý „vracák“, rovinka, „vracák“, rovinka a takto stále dookola.

Prejdením Stelvia začína padať dážď a v podstate okamžite sa mení na lejak. Rozmýšlame či zastaneme v niektorom tuneli a oblečieme „nepremoky“. Prechodom ďalšieho tunela to stráca zmysel, v momente sme mokrí do nitky. Zapíname vyhrievanie rukovätí, keďže je to jediný zdroj tepla, ktorý vieme použiť. Nohami som snáď obmotaný okolo motora, aby som sa čo najviac zohrial (toto bola výhoda Hondy Transalp, vysoko položené topné teleso, alias motor). Po nekonečnom daždi a zime, v preklade asi 16 km a 30 minútach, prichádzame do Bormia. Nájsť otvorenú reštauráciu pred obedom je malý zázrak. Zaparkujeme pred prvou reštauráciou a ideme nakuknúť či neuspejeme. Samozrejme, prekvapenie sa na prvýkrát nekoná, reštaurácia úspešne zatvorená. Keď v tom ako sa otáčame, odomyká čašník dvere a púšťa nás dnu, kúsok pred otváracími hodinami.

Vyberáme suché veci z kufrov a ideme sa prezliecť. Už viem, čo je to zmoknúť a premoknúť až na kožu. Všetko muselo ísť dole. Rukavice sme presušili aspoň trocha fénom na ruky. Dali si čaj na zohriatie, chvíľu prečkali, schli a zohrievali sa. To počasie v Bormiu bolo už celkom v poriadku. Dážď ustál. Z Bormia, po nabalení mokrých vecí a relatívnom preschnutí ťaháme smer Santa Caterina, Tonale Pass, Madonna di Campiglio (SS239) a Riva del Garda, kde by sme radi prespali.

V Rive je v lete zábavné zohnať ubytovanie. Aj keď je už koncom sezóny, zdá sa to byť nemožné (teraz je to už jednoduchšie aj vďaka rôznym aplikáciám, ako booking.com). Takže využívame naše záložné zbrane v podobe stanu a spacáku. Rozkladáme, sušíme veci po rannom daždi a ideme na pizzu s pivom. Cenový rozdiel medzi ubytovaniami doteraz a kempom je skoro zanedbateľný (ak uvážime rozdiel aj v komforte posteľ vs spacák, či kúpeľna). Na osobu a stan to bolo myslím 13 eur, voči 20-25 eurám v B&B a penziónoch s raňajkami pre dvoch.

Trasa dňa: https://goo.gl/maps/9uxyD9Eidy52

28.8.2011. Riva del Garda je miesto kde otáčame smerovanie, keďže náš primárny cieľ, návšteva Stelvia sa uskutočnila a plán bol krátky, výlet na pár dní. Smer je teda jasný, Rakúsko, niekde k Villachu. Ideme sa štrikovať Talianskymi dolomitmi. Prvý super úsek je SS612.

Pekná kľukatina do San Pellegrina, ďalej cez Cotrina d´Ampezzo do San Vito di Cadore. Krásnych 200 km po krásnej krajine. Len si hlavu nezatočiť. Kdekoľvek sa dá zastaviť na nejaké prosciutto a syr (pokiaľ majú v nedeľu otvorené :). Nám sa to podarilo pri jednom kostolíku. Pekne sme zaparkovali motorky, nacúvali si ich, aby sa nám potom pekne do kopca vychádzalo z parkovacieho miesta. Keď si tak pekne sedíme a okolo idúci Taliani smerujúc na nedeľnú omšu sa na nás celkom „škaredia“. Po našej desiatovej zastávke, keď sa vraciame k motorkám, začíname rozkódovávať ich pohľady. Stáli sme na mieste vyhradenom pre invalidov.

Nielen po skalách tu má človek výhľady. Celú cestu sme mali výhľady na krásne vinice, už len počkať na oberačku.

Prechadzáme San Pellegrinom, minerálku sme však nikde predávať nevideli.

Passo Santa Lucia je majestátne aj z parkoviska. Kedže ja zrovna pešiu turistiku nemusím, tak tento pohľad stál za to aj z parkoviska 🙂 Kam sme sa pozreli, tam boli pekné skalnaté vrchy. Celá táto cesta je užasná, silne odporúčam si ju prejsť celú.

V Cortine je cítiť, že mesto nie je zrovna lacným, a to nielen cenovkami ale aj autami v „dedine“. Také malé horské Monaco. Odtiaľto je pekná cesta nielen na moto turistiku na Tre Cime Lavaredo, kam sa dá vyraziť od Misurina. My sme to vtedy obišli, ale bol som tam kedysi dávno a je to naozaj ďalšie pekné miesto v Dolomitoch, ktoré stojí za návštevu.

Cesty v dolomitoch sú nekonečné, lebo ich môžete kombinovať a nikdy nemusíte ísť tú istú dva krát. Po tejto ceste to už smerujeme na Worthersee, kde hľadáme opäť ubytovanie. Zábavné bolo nájsť lokálny telefónny zoznam s mapou ubytovania. Taký lokálny analógový predchodca booking.com 🙂

Trasa dňa:  https://goo.gl/maps/ntLwzQUg5cT2

29.8.2011. Nič zaujímavé sa počas našej cesty späť nestalo a my „dobro došli“ domov cez Rakúsko, avšak už po diaľnici.

Fotogaléria (nasnímané smartfónom Sony Ericsson Arc):

Prečítaj si tiež