„Nie je všetko zlato, čo sa bliští. Vie o tom svoje aj JAR (Juhoafrická republika). Napriek svojmu neskonalému prírodnému bohatstvu trpí veľkými sociálnymi rozdielmi v radoch svojich obyvateľov. Bez peňazí by bol svet jednoduchší a tak je tomu aj vo väčšine Juhoafrickej republike.“ Píše Eva Firická Gendiarová
V našej spoločnosti panujú názory, že Afrika je rozvojový svetadiel, ktorý nemôže konkurovať napríklad našej pokrokovej Európe, no ako som mala možnosť na vlastnej koži zistiť, nie je to tak celkom pravda…
Nie je jar ako JAR. Do Juhoafrickej republiky som vycestovala v roku 2010, keď jar už u nás na Slovensku končila, tam pre zmenu končila jeseň. Začínali Majstrovstvá sveta vo futbale a ja som mala to šťastie zúčastniť sa historického zápasu Slovensko – Taliansko (3:2). Bola som súčasťou výjazdu, ktorý mal dopredu záležitosti vybavené, pred čím zatvára oči každý backpacker. Ale aj tak som tam niečo zažila, tak aj to sa snáď počíta… 🙂
Bodyguardi. Vysoká kriminalita, najvyšší počet vrážd na svete, najvyšší počet chorých na AIDS, to sú údaje, ktoré neukazujú Juhoafrickú republiku v pozitívnom svetle. Ochranka, ktorá nám bola počas našej cesty udelená, ma presvedčila o pravosti niektorých čísel, avšak, je otázne, koľko krajín skutočné údaje v týchto parametroch zatajuje. S „esbeeskármi“, ktorí v slnečných okuliaroch prehľadávali autobus pred každým naším odchodom, som sa cítila ako Whitney Houston v americkom kasovom trháku Osobný strážca. No s jediným rozdielom, ani jeden z nich nevyzeral ako Kevin Costner v najlepších rokoch a navyše, keď sme boli na asi na najnebezpečnejšom mieste Juhoafrickej republiky, pred domom Nelsona Mandelu v sowetskom gete, paradoxne nechali bez dohľadu náš autobus s dverami dokorán a odišli pozdraviť kamarátov, ktorých tam stretli.
Krajina prekvapení. Čím ma JAR neprekvapila, bola osobná hygiena. V štvorhviezdičkovom stanovom tábore (to naozaj existuje!) sme síce nemohli čakať veľké zázraky. Na jednej strane mi však každý deň vyupratovali stan, vymenili posteľnú bielizeň, umyli zahodenú zubnú kefku z koša a dali ju na miesto, keby som sa ju náhodou opäť rozhodla použiť. Pri jedení nás obskakovali ako v najluxusnejšej reštaurácii v New Yorku, no na strane druhej, sprchovací kútik a záchod znižoval úroveň hviezdičiek na mínus štyri. Azda za prvej svetovej vojny mali pešiaci v zákopoch podobné podmienky. Ale človek si zvykne na všetko a dokonca veľmi rýchlo. Po pár dňoch nám bol ílovitý piesok na pokožke a šatstve najlepším kamarátom. Navyše na zlé sa pri vysoko romantických afrických západoch slnka rýchlo zabúda 🙂
Náš stanový tábor bol situovaný v údolí nazývanom Kolíska ľudstva (Cradle of humankind), kde sa pračlovek prvýkrát postavil na „zadné nohy“. Hoci zimná vyschnutá krajina neposkytovala očarujúci pohľad, zaujala opicami, antilopami, divokou prasačou rodinkou a žirafami za elektrickým plotom nášho tábora. Je predsa len iné vidieť tieto zvieratká v bratislavskej ZOO ako ráno nachádzať neidentifikovateľné bobky pred svojím stanom (napriek elektrickému plotu).
Cesty – necesty. Safari máme aj za rohom v Rakúsku. No tam sa nenachádzajú waka, waka – divoké antilopy, ktoré sa ležérne pasú hneď pri diaľnici. JAR narýchlo (kvôli Majstrovstvám sveta vo futbale) zlepšila katastrofálny stav kvality svojich cestných komunikácií a vystavala diaľnice porovnateľné s európskym štandardom. Africkí cestári však zabudli na zvodidlá a takisto upozorniť miestnych obyvateľov, že po autostrádach sa pešo nechodí, tobôž koziam nachádzajúcim najlepšiu trávu uprostred cesty. Svetovým unikátom sú aj stopky a spomaľovače v hlavnom smere, ktoré dávajú prednosť autám prichádzajúcim z vedľajších ciest, aby tak dlho nemuseli čakať, kým sa dostanú na diaľnicu. Ak teda nie ste zvyknutí a nestihnete vo vysokej rýchlosti pribrzdiť, pokojne môžete zastať aj v križovatke, kde vás obslúžia pouliční predavači.
Mimochodom, Juhoafričania sú vyznavači bielej farby na svojich karosériách, v tejto krajine som totiž videla najviac bielych áut vo svojom živote. Azda z dôvodu, že biela farba odráža slnečné žiarenie, čo môže byť v tropických teplotách veľmi výhodné. Napriek všetkému, čo tam postihlo mojich priateľov (pár krádeží), Juhoafričanov považujem za najmilších ľudí, akých som kedy stretla. Teda tých chudobných. Nikdy som nevidela toľko radosti na tvárach ľudí, ako keď videli cudziu neidentifikovateľnú vlajku (odniekadiaľ zo Slovinska, či Srbska, či Slovenska). Išli vyskočiť z kože od šťastia, že k nim zavítali cudzinci z takej diaľky.
Metro-pole. Protiklady, ktoré sú charakteristické pre JAR, spočívajú predovšetkým v bohatstve či chudobe. Bohatí ľudia sú tu oveľa bohatší a chudobní ľudia oveľa chudobnejší ako u nás. Stredná vrstva takmer neexistuje a vláda čiernych si po spacifikovaní aparteidu medlí ruky, v ktorých má moc nad v minulosti preferovanou bielou menšinou.
Pretoria získala štatút hlavného mesta v roku 1860, aj keď Kapské mesto či Johannesburg boli v tom čase rozvinutejšími aglomeráciami. Dominantou mesta je Union buildings, kde sídli nielen juhoafrický parlament, ale aj prezident. Zo záhrad nachádzajúcich sa pred dominantou sa núka nádherný výhľad na celé mesto. Hlavné námestie vo veľkom americkom štýle narúša odbočka do vedľajšej uličky, kde miestny trh pripomína košický Luník IX., ale práve na týchto miestach si môžete utvoriť reálny obraz o štýle života Juhoafričanov.
Johannesburg je rozlohou najväčším mestom sveta, ktoré neleží na rieke, pri jazere, alebo na pobreží. Všetkým pripomína svetovú metropolu, nachádzajú sa tu tri najvyššie budovy Juhoafrickej republiky: Sentech Tower, Hillbrow Tower a Carlton Centre. Zaujme najmä vyznavačov metropolitného štýlu života. Sídli tu veľa úspešných národných či nadnárodných korporácií. Obrovské geto – Soweto leží na predmestí Johannesburgu. Počas aparteidu mohli síce afroameričania pracovať v centre Johannesburgu, ale po práci sa museli vracať do chatrčí v Sowete, do ktorých boli vytláčaní. Ak náhodou niekto z vás zažil brazílsku favelu, Soweto mu dodá ešte väčší pocit neistoty. Od čias aparteidu sa však v Sowete toho veľa nezmenilo, snáď len úsmev, ktorý pribudol na tvárach miestnych. Aj to možno len vďaka stúpajúcemu počtu turistov, ktorých možno ľahko okradnúť. Nájdete tu aj dom Nelsona Mandelu. Až keď uvidíte ulicu, na ktorej vyrástol na vlastné oči, pochopíte, kam to skutočne ten muž dotiahol. Veľký americký sen splnený v Afrike.
Kapské mesto najviac z afrických metropol pripomína zmes americkej a európskej kultúry. Matka juhoafrických miest sídli pod Table Mountain. Kapské mesto je považované za raj turizmu, nachádzajú sa tu atrakcie od výmyslu sveta. Avšak okrem nich láka aj z kultúrnych, kulinárskych a historických dôvodov. Neďaleko od pobrežia leží ostrov Robben Island, kde bol počas aparteidu väznený Nelson Mandela s ďalšími politickými lídrami. Ženy však zo všetkého najviac ocenia pohľad na opálené telá surfistov, ktorí tu režú vlny každý deň v roku napriek obávaným útokom bielych žralokov. Opálený ležérne zarastený surfista, ktorý sa nebojí ani žralokov. Poznáte lepšiu kombináciu pre pána pravého? 🙂
Zlatý odpad. V zime, keď je na poliach vysoká tráva, nepracujú žiadne mechanizmy, ktoré by ju pokosili. Trávu jednoducho niekto zapáli a ona si horí už podľa svojej vôle. Počas zimy býva vo vnútrozemí neuveriteľné sucho vyvolávajúce astmatické záchvaty, ktoré vytrvá aj pol roka bez kvapky dažďa. Počas svojho pobytu som tam videla asi poltucet požiarov, ani pri jednom nezasahovali hasiči. Ktovie či tam také povolanie vôbec existuje. Alebo len domáci hrajú hru, že kto uvidí hasiča vyhrá diamant…
Keď už sme pri tých diamantoch, v škole nás učili, že JAR je krajina bohatá na drahé kovy. Je to tak. Diamanty tu kúpite za babku oproti ich skutočnej hodnote v západných krajinách. Pri Sowete sa nachádzajú haldy ako pri Žiari nad Hronom, sú to zbytky, ktoré vznikli pri výrobe zlata, t. j. obsahujú ešte nejaké to percento zlata. Takže, kto by mal chuť zbohatnúť, má šancu, no jedine s miliónmi ton tohto odpadu.
Ak raz budete mať možnosť zájsť do JAR, nech Vás neodradia negatívne reči. Za pár dní je tam človek schopný absorbovať viac zážitkov a skúseností ako za celý rok doma. Vďaka tejto krajine budete mať možnosť dospieť opäť o niečo viac a zamyslieť sa nad tým, čo je pre život naozaj dôležité. Je to skutočne poučná cesta, veď my ľudia sme sa zrodili práve v juhoafrickej kolíske, cítiť to tam na každom kroku…
Čo sa oplatí vedieť o JAR?
- O Austrálii vieme, že keď je u nás leto, tam je zima, ale ľudia často zabúdajú, že to platí aj pre celú južnú pologuľu, teda aj pre JAR.
- Na peniazoch (juhoafrických randoch) nenájdete osobnosti juhoafrickej histórie, ale predstaviteľov živočíšnej ríše.
- Úradnými jazykmi sú angličtina, afrikánčina a ďalšími deviatimi južná a severná ndebelečina, južná a severná sothočina, swazijčina, tsongačina, tswanačina, vendačina, xhosačina a zulučina. Ak teda neviete po anglicky, nezúfajte, máte šancu sa dohovoriť tými ostatnými… 🙂
