So školami šmyku som začal už veľmi dávno. Samozrejme ako veľa iných vecí, aj táto prišla náhodou. Keďže ešte dlho po prvej škole šmyku absolvovanej na aute som ani len netušil, že budem mať niekedy „vodičák“ na motorku, nie to ešte jazdiť na motorke. Na motorke to tento rok nebola moja prvá motoškola.
Prvá bola v Pachfurte v Rakúsku, vyskúšať si odtrhovú platňu a hlavne dobrovoľne na ňu prvý krát s motorkou nabehnúť chcelo veľmi veľa sebapresvedčenia. Neskôr jedna škola na motodrome v Brne za účasti Sršňovho teamu (www.motoskola-srsen.cz) a potom školu u Sršna na, ľudovo povedané, Šumava ringu (nie, nejazdí sa na nej okruhových 250km/h). Za to však v krásnom prostredí Šumavy.
Vieme asi všetci „ako“ sme sa naučili v autoškolách a ako veľa ľudí a šoférov s čerstvými vodičákmi jazdí (hlavne tá bezpečnosť). Namiesto serióznej výuky a dôkladnom školení zručností je to stále veľmi administratívne vnímaná vec s tým, že časom v reálnej doprave sa naučíme/naučíte skúsenostiam. Skúsenosti často nabrané v lepšom prípade malými „ťukancami“, v horšom aj nejakými väčšími škodami, ideálne stále bez zranení.
Toto je samozrejme verzia pri autách, v ktorých vďaka posunutej bezpečnosti sme stále v nejakej pomyselnej ochrannej škrupinke, ktorá tomu v ideálnom prípade odolá, prípadne vďaka rôznym technologickým asistentom aj zabráni.
Teraz sa skúsim pozrieť na skupinu zoširoka označovanú ako „dobrovoľní darcovia orgánov“. Samozrejme nájdu sa aj „pacienti“, ktorým sa toto označenie dá prisúdiť. Avšak nehádžme všetkých do jedného vreca, ako ani ja nechcem hádzať všetky vyššie spomínané autoškoly.
Jazda na motorke pre mňa osobne je veľkým mentálnym relaxom. Hlavu vrazím do helmy, môjho mikro sveta. Človek musí vypnúť hlavu a prestať rozmýšľať nad každodennosťou, ale kontrolovane sa sústrediť na cestu a to čo sa na nej deje. Predvídať čo sa môže stať a kto všetko ma môže ohroziť. Pripadám si ako ohrozený druh, keďže každý v aute z potenciálnej krízovej situácie a udalosti má väčšiu šancu z nej vyviaznuť lepšie ako ja, na motorke.
Prípady, kedy som jazdil na motorke sám, sa dúfam pomaly končia. Začneme opäť brázdiť cesty a krajiny vo dvojici s mojou manželkou. Týmto stúpa aj zodpovednosť za ďalšiu osobu. O to viac, že obaja sme rodičia dvoch malých detí sediaci na jednej motorke. Materskou dovolenkou a dvomi prírastkami aj manželke stúpol pud sebazáchovy a strachu. Bežné rýchlosti už neboli bežné, predbiehanie sa stalo nebezpečnejším. Ta realita vnímania je čarovná, keďže na mojom štýle jazdy sa zásadne nič nezmenilo. Dovolím si tvrdiť, že som uvedomelejší jazdec či už v aute alebo na motorke (áno aj mňa deti zmenili a uvedomil som si, že pár minút prísť neskôr nie je žiadna tragédia). Po absolvovaných kurzoch sa cítim bezpečnejšie, keďže viac rozumiem tomu čo sa s motorkou deje.
Myšlienka, aby sme si dali motoškolu spoločne nebola úplne spontánna. Mal som ju v hlave už dlhšie. Bolo pre mňa dôležité aby aj spolujazdec/ľadvinka tušila a chápala, čo sa na motorke deje, aby pochopila ako sa správa a niečo aj z teórie pochytila. V neposlednom rade, aby si vyskúšala na bezpečnom mieste ako to zvládať. Pre mňa však bola tiež nezaplatiteľným prínosom. Zistiť, že spolujazdec môže byť nápomocný a nie zátažou navyše.
Po hodine jazdenia na letisku a mojom rozjazdení, potom ako manželka absolvovala teoretickú prípravu, prišlo na jazdy vo dvojici. Bolo pre mňa úžasné sledovať, ako rýchlo manželka pohltila teóriu a a do praxe škočila veľmi aktívne (šoférovala bezmála za mňa). Ja som si do tých zákrut už len, ako by som to povedal, pridával plyn a „dolíhal“ podľa potreby.
Na cestách tá spolupráca bola o to lepšia, sledovala krajinu, cestu, aktívne prenášala váhu. Absolútna radosť z jazdy, kde namiesto strachu, čo bude za ďalšou zákrutou a ako ňou prejdeme, prišlo potešenie z plynulosti jazdy, bez jej zbytočného tuhnutia a kŕčovitého držania sa ma, či frflania do helmy cez komunikátor, že to preháňam a idem domov vlakom alebo pešo.
Doporučil by so každému podobné školy skúsiť a prejsť si nimi. Hlavne nám, začínajúcim jazdcom, ktorý tam poberú strašne veľa skúseností bez zbytočných a možno až draho zaplatených omylov a pádov. Nehovoriac o tom, že aj starí vlci tam nájdu čo-to nové a ak nie nové tak iné, len sa tomu netreba brániť a zbytočne si naháňať vlastné ego.
Fotogaléria (fotografie boli nasnímané smartfónom Sony Xperia Z5 Compact a Xperia X):
