Gabika Berdisová: Metropoly Ruska s dvojročným drobcom (I. časť)

Už sa balíme na našu ďalšiu cestu a ešte som sa s vami nepodelila o zážitky z Petrohradu a Moskvy. Z miest, ktoré sme navštívili ešte v septembri 2015. Naša Alex mala presne 2 roky a 2 mesiace. Petrohrad sme už dávno túžili vidieť a do Moskvy sme sa vybrali za našimi priateľmi. Aké je to cestovať s dvojročným dieťaťom do ruských metropol?

03_chram sv izaka2

Pohľad z chrámu sv. Izáka

Priznám sa, že Moskvu sme pred cestou vnímali s miernymi predsudkami aj obavami. Mali sme pred ňou zmiešané pocity a rešpekt. Richard stihol doma rýchlokurz ruštiny a ako sa neskôr ukázalo, bol to výborný nápad. Bez znalosti azbuky by sme sa nepohli. Angličtina, nemčina či španielčina nám bola často nanič a viac nám pomohla naša rodná slovenčina s ruským prízvukom a slovník v ruke. Dokonca sme mali často pocit, že po našej slovenčine boli k nám ľudia milší a ochotnejší, ako keď sme to na nich skúšali po anglicky. Takmer všetky orientačné tabule, nápisy v metre, či dokonca informačné letáky pre turistov boli v azbuke. Tie hlavné turistické miesta mali aj anglické popisy, no to bola skôr výnimka. Takmer všade pri okienkach na lístky sedeli babky dôchodkyne – v nám dobre známych tesilových či dederónových zásterách. Tie vedeli po anglicky tak jedine „right“ a „left“. Ja som sa azbuku nestihla dokonale naučiť, takže Richard bol permanentne vyťažený čítaním – prečítaj toto a prečítaj tamto 🙂 No moja slovenčina, pár ruských slov a znaky rukami-nohami mali často aj porozumenie, takže dohovoriť som sa dokázala aj ja.

Pre Alex bola ruština od začiatku asi blízka, za krátky čas si zvládla sama objednať “adin boršč”, pozdraviť sa “dasvidanja” a poďakovať „spasiba”. A to bez toho, aby sme ju to cielene učili. Bolo zábavné sledovať, ako mixuje všetky jazyky dokopy. Počas jej odpočinku, keď sme ju nosili v nosiči (ergonomický nosič manduca je náš  nenahraditeľný spoločník na každej ceste, už od prvých mesiacov) sa so smiechom zdravila okoloidúcim „Aufwiedersehen“, „Bye-Bye“ a „Dasvidanja“ a bolo vidno, že pri tejto úprimnej detskej radosti mäknú aj tvrdé ruské rysy. Práve akási tvrdosť vo výraze tváre a zamračenosť boli ďalšie ruské črty, čo som stihla vypozorovať za tie dva týždne, miestami mi to pripomínalo práve naše ulice. Samozrejme, že som nečakala ázijskú otvorenosť a ústretovosť, no často som mala pocit, že jediní, ktorí sa usmievajú na ulici, sú práve japonskí turisti, ovešaní foťákmi a kamerami. Veľakrát sa nám však potvrdilo, že to bol len prvý dojem a ľudia po chvíli ukázali aj svoju milú tvár a cítili sme sa v ich prítomnosti príjemne. Takýto zážitok sme mali hneď po prílete do Moskvy, keď sme sa dlho nevedeli nájsť s vopred objednaným taxikárom a tak sme hľadali nového, ale za rozumnú cenu. Tí chlapi postávajúci pri autách doslova naháňali strach ako čečenskí separatisti (netuším, ako tí vyzerajú, no strach určite naháňajú tiež), no nakoniec cesta bola naozaj príjemná a vodič milý. Ináč, taxíky v Moskve fungujú perfektne a rýchlo, majú rôzne mobilné aplikácie a ceny na tie nekonečné vzdialenosti sú relatívne nízke.

Ako asi tušíte, našou srdcovkou sa stal Petrohrad. Mesto s úžasnou históriou a architektúrou. Mesto ospevované v každom turistickom sprievodcovi ako perla na Neve a tou perlou pre nás skutočne bol. Strávili sme tam týždeň a s pokojným svedomím by sme ešte ostali, keby to šlo. Mali sme tam stále čo robiť, kde sa túlať, hrať sa na ihriskách v zelených parkoch, nasávali sme tú úžasnú atmosféru a kávičkovali v malých útulných kaviarničkách. Úplne nás očarilo to množstvo palácov, námestí, múzeí, kostolov a zelených parkov.

Okrem už spomínaných názvov v azbuke som pri potulkách Petrohradom často nemala pocit, že sme práve v Rusku. Ja osobne som sa cítila ako v mnohých európskych mestách súčasne. Prechádzka popri kanáloch mi pripomínala Benátky aj Amsterdam, Kazanská katedrála zase Vatikán, pohľad z brehu cez rieku Nevadi v istom okamihu pripomínal Prahu, nádherný Chrám sv. Izáka zase Rím či Paríž. Moskvu pripomínal pravoslávny chrám s hrôzostrašným názvom Chrám Kristovho vzkriesenia – Spasiteľ na krvi, v ktorom sa prehliadka nedala dokončiť so zatvorenými ústami a neboľavou krčnou chrbticou. Spolu s Katedrálou sv. Izáka bol tento chrám pre mňa naj a stále vstrebávam úžas nad tou mozaikovou nádherou, čo sa skrývala vo vnútri.

Každá časť mesta má svoje čaro a atmosféru cárskeho Ruska aj vďaka dobovo oblečeným Petrom a Katarínam, ktorí boli na každom kroku. Bolo jasné, že na kastingoch si dali skutočne záležať, každý jeden Peter bol naozaj veľký dvojmetrový chlapík.

Kazanská katedrála s Petrom Veľkým a Katarínou

Kazanská katedrála s Petrom Veľkým a Katarínou

02_chram sv izaka

Chrám sv. Izáka

04_pohlad z chramu sv. izaka

Pohľad z chrámu sv. Izáka

Palácové námestie so Zimným palácom je považované za srdce a dušu Petrohradu a pre nás s dieťaťom bolo aj skvelým ihriskom, kde sme mohli hodiny kŕmiť a pozorovať holuby. Vynechať toto miesto by bolo rovnakým hriechom ako nenavštíviť v Paríži Louvre alebo Sixtínsku kaplnku vo Vatikáne. Hoci nám bolo jasné, že prehliadka svetového múzea Ermitáž s dvojročným drobcom nebude mať dlhé trvanie, určite sme chceli vidieť aspoň slávne Jordánske schodisko a všetko ďalšie sme už považovali za úspech.

Keďže deti v tomto veku sú nadšené z akéhokoľvek, aj toho obyčajného panelákového, tak sme nakoniec na krásnom Jordánskom strávili dosť času a našu prehliadku sme ukončili onedlho v ďalšej miestnosti, kde sme narazili na sochy nahých anjelov. Alex ostala stáť najprv v nemom úžase, obzerala si ich mlčky s otvorenými ústami a aj napriek mojim snahám presunúť sa ďalej, stále sa dožadovala k nim vracať. Keď ich dostatočne preskúmala a našla tie správne slová, zrazu sa začala tak nahlas smiať, až sa prehýnala dopredu a dozadu, ukazovala svojím malým prštekom a kričala: “Pipík, on ma pipík!”… Proste, scéna ako z filmu. Samozrejme, že vzbudila veľký záujem, možno u niekoho aj pohoršenie, ázijskí turisti ju nestíhali fotiť, takže sme museli uznať, že nastal najvyšší čas znova ísť kŕmiť holuby von na námestie. Pre mňa táto scéna ostala najvtipnejším zážitkom našej celej cesty v Rusku.

Palácové námestie so Zimným palácom, v ktorom sídli svetoznáme múzeum Ermitáž

Palácové námestie so Zimným palácom, v ktorom sídli svetoznáme múzeum Ermitáž

07_zabava na namesti

Zábava na Palácovom námestí

Mojim najmilším petrohradským múzeom bolo nakoniec maličké Puškinovo múzeum s neuveriteľnou atmosférou, v ktorom mal človek pocit, že sa ocitol v 19. storočí. Múzeum sídli v byte, v ktorom Alexander Puškin žil na sklonku svojho života a v ktorom nakoniec aj po prehratom súboji zomrel. Bolo zrekonštruované podľa dobových nákresov a sú v ňom vystavené predmety z jeho osobného života, cez množstvo kníh v súkromnej knižnici až po hračky jeho detí v detskej izbe. Alex spala vonku v kočíku, tatino strážil, tak som si toto milé múzeum vychutnala na maximum. Alex v tomto veku spávala počas dňa už len jedenkrát, tak sme to vždy pekne „napasovali“ na prechádzku v tichých uličkách, aby mala svoj pokoj na spánok. Keď potrebovala, tak sme ju nosili v manduce, no 12 kg už predsa dá zabrať, tak sme ju väčšinou uspávali v kočiari. Jeden celý deň sme si vyhradili na Petrogradskú stranu mesta, ktorá sa pýši Petropavlovskou pevnosťou s veľkolepým Chrámom sv. Petra a Pavla, ktorý dodnes slúži ako miesto večného odpočinku všetkých ruských cárov vládnucich po Petrovi Veľkom.

08_pravoslany chram

Pravoslávny Chrám Kristovho vzkriesenia – Spasiteľ na krvi

09_petropavlovska pevnost

Petropavlovská pevnosť na Zajačom ostrove, v pozadí s Chrámom sv. Petra a Pavla

10_alex zajaciky

Alex a zajačiky 🙂

Na tejto strane mesta je zakotvená aj slávna Aurora, o ktorej veľkosti sme nemali pochýb, no napriek tomu sme ju hľadali ako ihlu v kope sena. Podľa mapy a informačných tabúľ sme sa mali už dávno na ňu pozerať, no namiesto toho sme sa nakláňali ponad múrik pri brehu Nevy a Aurora nikde. Až miestny rybár nám povedal, že je “reconstruction”, a tak nám odľahlo, ze sme nestratili zrak, zdravý rozum ani orientačný zmysel. Po tejto našej pátracej akcii sme zakotvili v neďalekej reštaurácii a pochutnali si na vynikajúcom boršči a pelmeňoch s rôznymi plnkami (podobné ako naše pirohy).

Pre nás je ochutnávanie domácich jedál v navštívenej krajine rovnako zaujímavé ako návštevy pamiatok, čiže jedlo si naozaj vychutnávame a rôznym fastfoodom sa snažíme vyhýbať, pokiaľ je to možné. Počnúc raňajkami v hoteli, kde sme mali možnosť vyskúšať takmer všetky slané i sladké bliny (podobné našim palacinkám) sme si jedlo v Petrohrade naozaj užívali. Priznám sa, že boršč bol pre mňa výzva – znechutený vďaka školskej jedálni u mňa nemal veľkú šancu. No stačilo ho prvýkrát ochutnať v „petrohradskom prevedení“ a hneď sme boli kamaráti. Jedli sme ho neskôr aj v pravej ukrajinskej reštaurácii a chutil mi rovnako, čiže ja osobne som rozdiel medzi tým ukrajinským a ruským borščom necítila, i keď vraj nejaký rozdiel tam je. Ruská kuchyňa je typická aj kyslou smotanou, ktorú ako prílohu dávajú takmer ku všetkému. Čerstvý nasekaný kôpor bol pomaly v každom jedle a chutil prekvapujúco dobre ešte aj v kuracom vývare. Naším top favoritom v Petrohrade sa však stal hovädzí Stroganov so zemiakovou kašou, ktorého chuť si radšej nechcem ani pripomínať, aby som sa zbytočne netýrala. Celé menu bolo fantastické, začínalo vodkou (ako inak?) a predjedlo bol hubový julienne. Olizovala sa aj Alex. S jedlom nemala žiadny problém, chutilo jej takmer všetko a úplne najviac ruská zmrzlina 🙂

Rovnako očarení sme boli z vybavenia reštaurácií pre malé deti. Vo viacerých sme našli detské izby, nie len malé kútiky s jednou stoličkou a stolíkom, no celé miestnosti vybavené hračkami a v jednej dokonca bol program s animátorkou. Kým sme my ochkali nad jedlom, Alex s nadšením kŕmila živé zajačiky a pamätá si tento zážitok ešte aj dnes. V reštauráciách bola široká ponuka, nebol problém si objednať ani deťmi obľúbené špagety so syrom. V meste boli bežné stánky s ovocím, zeleninou a obchody s potravinami, takže bolo jednoduché nakúpiť aj veci pre dieťa. V obchode sme natrafili aj na náš Zlatý Bažant a iné európske značky piva za pomerne nízku cenu, čo nás prekvapilo. Neskôr sme sa dozvedeli, že všetky sú vyrábané v Rusku, síce podľa pôvodnej receptúry, no z ich surovín a vody, a preto chutia trochu inak, ako sme zvyknutí. Keď Richard dopíjal to svoje pivko, tak mu skoro zabehlo, keď Alex zrazu zahlásila: “Dopijem pivo a pôjdeme”. Kde len tie deti na to chodia. 🙂

12_bezny detsky kutik

Bežný detský kútik v reštauráciách

11_prava ruska zmrzlina

Pravá ruská zmrzlina nášho detstva

Ako sme si už zvykli v iných mestách, vždy sa v prvý deň pobytu prihlásime na Free walking tour, počas ktorej si v skupine prejdeme so sprievodcom mesto, dozvieme sa kopec zaujímavostí, čo sa v knižkách nedočítame, strávime príjemných pár hodín s milými ľuďmi. Zároveň tak získame predstavu, kde sa potom vybrať, čo všetko si podrobnejšie v danom meste prejsť. Veľmi sa nám to osvedčilo a radi tak podporujeme miestnych ľudí, platí sa totiž na konci každej prehliadky formou „tips“ (poplatku podľa vlastného uváženia) podľa toho, ako sa vám prehliadka páčila.

15_samsonova fontana

Samsonova fontána a Veľký kanál

14_hlavny palac

Hlavný palác so slávnou veľkou kaskádou

13_nasa skupina na free walking tour

Naša skupina na free walking tour, v ktorej nemal nikto problém, že sme sa pripojili s malým dieťaťom

Mimo mesta sme sa dostali do Peterhofu (Petrodvorec, Petergof), ktorý sa nazýva aj ruským Versailles a ostali sme očarení jeho nádherou. Petrohrad si zaslúži pomalé prechádzky a čas. Stojí naozaj za to neponáhľať sa, nebyť v časovom strese. Vzdialenosti medzi pamiatkami sa dajú prejsť aj pešo, no to sa človek na konci dňa cíti vyčerpaný a uchodený, čiže je veľmi rozumné využívať aj metro. Práve Petrohrad má najhlbšie postavené metro, údajne až 80 m pod zemou, a jeho prehliadka stojí skutočne za to. Čistý čas na eskalátoroch v jednej stanici bol „šialených“ 5 minút! Človek, keď sa postavil za začiatok, tak nemal šancu dovidieť na koniec schodov. Alex mala zo schodov našťastie zábavu, takže udržať ju tam nebol problém. Vybavenie metra pre vozíčkarov, kočíky alebo starých ľudí nebolo absolútne žiadne, čo nás dosť nemilo prekvapilo. Za tie dva týždne sme posilňovali bicepsy pri všetkých schodoch.

16_hokejovi fanusikovia

Hokejoví fanúškovia si v Petrohrade tiež prídu na svoje

Ani jeden deň sme si nedali v hoteli obednú pauzu, takže sme spoznávali mesto, hrali sa v parkoch a túlali sa každý deň od rána do večera. Cítili sme sa aj po zotmení bezpečne, nikto nás neobťažoval, žobrákov sme nevideli vôbec. Počasie nám prialo, bol krásny slnečný september, pršalo iba raz. Alex sa vyhrala v parkoch na ihriskách, ktoré boli takmer pri každej pamiatke. Často sme sa na prehliadke pamiatok striedali, jeden obzeral a druhý robil dozor. Na ihriskách sa Alex často hrávala s ostatnými deťmi, každý si rozprával po svojom, a predsa si rozumeli. Takmer každý deň sme si pochutnali na ruskej zmrzline a poctivých tvarohových buchtách. Všetko to bolo dostať kúpiť v pojazdných stánkoch za rozumné ceny, spolu s varenou kukuricou a čiernou kávou. A pre mňa veeeeľmi dôležitá súčasť cestovania – verejné WC – bolo na mnohých miestach, samozrejme všade spoplatnené, no pomerne čisté a znesiteľné.

17_deti si rozumeju

Deti si rozumejú aj bez spoločného jazyka

Petrohrad nás naozaj očaril svojou atmosférou, architektúrou, skvelým jedlom, množstvom zelených parkov s detkými ihriskami. Z nášho pohľadu je táto krásna ruská metropola babyfriendly a rozhodne si jej návštevu nemusíte odkladať na neskôr, kým vaše malé deti podrastú.

Minimálne bez matriošky sa Rusko proste opustiť nedá. Boli všade. A boli naozaj nádherné, tie ručne maľované aj poriadne drahé.

Minimálne bez matriošky sa Rusko proste opustiť nedá. Boli všade. A boli naozaj nádherné, tie ručne maľované aj poriadne drahé.